Otázka interakcie mága a jeho Milovanej, alebo jeho ženského démona, je veľmi dôležitá. Je totiž fascinujúce sledovať, ako tieto bytosti zjavne reagujú na vnútorné operácie, ktoré mág prevádza. Za jednu z najnebezpečnejších fáz magickej cesty osobne považujem aktivitu ženského démona, ktorá takmer vždy nastane v súvislosti s prebudením sa mágovho zmyslu pre vlastnú pravú vôlu. Akonáhle sa rozožne jej plamienok, reakcia býva často až šokujúca. Vyhrať boj o práve zapálenú iskru pravej vôle je jednou z prvých ozajstných ezoterných skúšok mága. Na rozžatie plamienka totiž nezareaguje len ženský démon, ale vlastne sám Choronzon a to v mnohých podobách.
Mágia, ako aj vnútorná alchýmia, je tiež oddeľovanie zrna od pliev. Mág je na svojej ceste postupne konfrontovaný s čoraz výraznejšie a jasnejšie manifestovanými oboma pólmi spektra. Zdá sa, že každý skutočný mág nakoniec stanie pred samotnou esenciou svojej Milovanej a tiež pred samotnou esenciou svojho ženského démona. Problémom je, že v tomto bode už nemôže voliť. Odvrhnutie samotnej esencie akejkoľvek povahy by totiž znamenalo odstránenie kocky z pyramídy vlastného univerza. Nič nemôže ostať ležať mimo stavby. Vôľa vedie vždy k voľbe. Láska k zlúčeniu. A v Knihe Zákona stojí hlasom samotnej Nuit: „Lebo som v záujme lásky rozdelená, kvôli nádeji na spojenie.“ AL I:29.
Namáhavo vybojované (a spravidla dočasné) vymanenie sa spod vplyvu démona je len polovicou aktu, ktorý musí mág v tejto veci vykonať. V reálnom živote totiž v takomto prípade platí nasledujúca nadväznosť. Mág sa spod vplyvu síce vymaní a démona odvrhne, avšak po čase sa tento vráti naspäť a celá situácia sa opakuje v mierne pozmenenej forme.
Ak na sebe mág po celý čas pracoval a nezaspal na vavrínoch, bude mať iste dosť sily aby démona dokázal odvrhnúť. Jeho magická intuícia mu však prezradí, že ak by postupoval takto, bude sa démon cyklicky vracať donekonečna. Dokonalý magický akt je len taký, na ktorom sa podieľajú všetky štyri zbrane mága a ktorý je korunovaný duchom. Čo to znamená? Samotný akt odvrhnutia démona súvisí s oddeľujúcou funkciou meča a smer vytyčujúcou funkciou palice. Aby bol akt dokonalý, musí sa tiež účastniť zlučujúca funkcia kalicha a systematizujúca funkcia pantaklu. Len vtedy zažiari ozajstné svetlo ducha a návratový pohyb fenoménu ustane.
V praxi sa jedná o toto: keď sa démon vráti, mág ho už nesmie len odvrhnúť, ale má ho dokázať integrovať láskou a zasadiť ho presne na jemu určené miesto vo vlastnom univerze. Akýkoľvek fenomén, ktorý sa vo vašom vesmíre už raz vyskytne, musí byť v konečnom dôsledku do neho bezchybne zasadený, nie z neho vylúčený. Pravá vôľa má obsiahnuť úplne všetko. Ak mág démona vylúči, vyhodí zo svojej stavby prvok, ktorý do nej nenahraditeľne patrí a pripraví tak stavbu o dokonalosť. Druhým nebezpečím však je, že ho zasadí na nesprávne miesto a tento nebezpečný stavebný prvok mu celú stavbu zrúti.
Je samozrejme extrémne náročné dokázať integrovať do konštrukcie univerza to, čo sa najprv zdalo byť vrcholne nepriateľské. Pohybovať sa v rovine prijať/vylúčiť je síce potrebné, ale len na prvých stupňoch cesty. Po úvodných krokoch treba postup zmeniť. Držať závažie dole, v úplne vystretej ruke alebo hore, v ruke úplne pokrčenej, je oveľa ľahšie, než držať ho v strede, v ruke ani úplne vystretej, ani úplne pokrčenej. K tomu však v dynamickom a metafyzickom význame smeruje mágia.
Už C. G. Jung zistil, že úroveň duševnej diferenciácie sa okrem iného prejavuje práve schopnosťou konania nezaloženého na modeli buď-alebo, ale na čoraz viac špecifikovaných psychických funkciách. Mág teda musí do svojho univerza správne začleniť tak anjela ako aj démona. Jedine vtedy odkryje „podstatu“ alebo „prázdno“ (viz. Spareov koncept ani-ani). Doterajšie delenie bytostí na anjelske a démonické, teda na akési dvojice, je pomerne schematické. Za anjelom aj démonom, ako dvoma formami manifestácie, stojí jedna a tá istá „bytosť“, asi ako za našou pravou a ľavou rukou.
Ak ľudia pristupujú k týmto bytostiam správne -dodržiavaním podmienok formulovaných ich vôľou-, aktívna je dobročinná časť bytosti, pasívna donucovacia. V momente konania nezhodujúceho sa s vôľou bytosti, ustupuje dobročinný aspekt do úzadia a k slovu sa dostáva donucovací.
Dobrým príkladom je ľudský hlas. V prípade, že niekto koná podľa našej vôle, spôsobuje nám slasť, je náš hlas úplne inak zafarbenou a prejavujúcou sa entitou, ako keď niekto podľa našej vôle nekoná a spôsobuje nám nelibost. Hlas, ktorým oslovujeme milovanú bytosť (to jest spĺňajúcu požiadavky našej bytostnej vôle) je vtelením tzv. anjela. Hlas karhajúci odporcu našich cieľov je vtelením tzv. démona. Platí to formou aj obsahom. Treba si však uvedomiť, že zdrojom „oboch“ hlasov je tá istá bytosť. Povahu tejto bytosti spoznáme jedine vtedy, ak sme oboznámení s oboma jej tvárami. S prednou aj zadnou, s privrátenou aj odvrátenou.
Jozef Karika
(Převzato se souhlasem autora)