Deje sa tak predovšetkým preto, že pri bližšom a hlbšom prieskume života či osobného rozmeru takýchto autorít sa objavujú akési temné škvrny, zdanlivo celkom protichodné zbytku ich životného alebo okultného odkazu. Tieto temné škvrny nie sú nejakou zriedkavou výnimkou - práve naopak. Veľmi často sa vyskytujú práve u najnadanejších a najvplyvnejších duchovných učiteľov, či mágov. Vzhľadom k tomu, že autor tohto článku sa považuje za dostatočne neslušného na to, aby o tejto problematike dokázal odborne a zasvätene pojednať aspoň z tejto časti, bude jej premietnutiu do sféry postmodernej mágie v nasledujúcom texte venovaná čo najväčšia pozornosť.
Jedným z najdôležitejších pracovných nástrojov mága, čarodeja i šamana počas jeho cieleného pôsobenia otláčania svojej vôle do okolia je (a to už od nepamäti) schopnosť šokovať. Prostriedok vyvolania šoku je takmer irelevantný. V momente šoku sa u postihnutých dostavuje chvíľkový stav „vykoľajenia“, zrútenia sveta, otrasu štruktúry zaužívaného interpretačného systému. Dostavuje sa okamih vnútorného ticha, ktorý je prvotným predpokladom pre preusporiadanie vnútornej osobnej štruktúry do novej podoby (ktoré je jednou z fundamentálnych úloh i podmienok mágie).
Mágovia a čarodejovia vždy usilovali o vyvolanie šoku uvádzajúceho okolie do stavu, kedy je viac vnímateľné - viac otvorené prieniku a implantácii mágovho memetického kódu. Opustenie zabehaného, narušenie bežného interpretačného systému šokom, strachom alebo iným silným otrasom je prvotným predpokladom magickej iniciácie.
Mená ako Aleister Crowley alebo Georgij Ivanovič Gurdžijev sa (nielen) v tomto smere stali legendou. Jeden z najvýznamnejších mágov anglickej hermetickej línie 20. storočia William E. Butler o tom píše: „...postrčiť ľudí mimo ich vyjazdené koľaje je veľmi náročná úloha. Starý Crowley (Aleister Crowley), muž veľkého renomé, tak činil tým, že bol vo viktoriánskej atmosfére veľmi neslušným. Uprostred nejakého prekrásneho filozofického pojednania náhle môžete naraziť na taký kus oplzlosti, že vás až nadvihne zo stoličky. A Crowley to vychutnával, pretože tak vrazil do svojich čitateľov. Prinútil ich premýšľať; boli týmto postrčením vyhodení zo svojich zabehaných koľají. A ak ich zasiahol dostatočne škaredo, začali taktiež premýšľať nad tým, že má zrejme nejaký dôvod aby to robil. Alebo boli takí zhnusení a znechutení starcom, že zabalili jeho štúdium. Oba prípady boli presne tým, čo Crowley zamýšľal. A hoci si myslím, že jeho metódy boli trochu extrémne...domnievam sa, že tu existuje isté ospravedlnenie, teraz i znova, pre postrkovanie ľudí mimo ich koľaj tak, aby sa mohli pozrieť aj na okolitú scenériu a zhliadnuť, či to bolo naozaj také zlé, ako si predstavovali. Môžu objaviť niekoľko veľmi pekných uhlov pohľadu. Môžu objaviť novú cestu. Môžu objaviť nové veci. Ale, a toto je absolútny imperatív, nikdy a žiadnym spôsobom sa praví držitelia mystérií nebudú ani len pokúšať vytlačiť niekoho z jeho koľaje proti jeho vôli. Toto je jeden z kardinálnych princípov skutočnej ezoterickej vedy.“
Ako upozorňuje Peter Carroll, takáto mágova hra nemusí byť vždy záležitosťou vedomej úrovne. Mágovo nevedomie - jeho dlhoročnou praxou „aktivizovanejšie“ a citlivejšie než nevedomie priemerného človeka - reaguje na podnety ktoré k nemu prichádzajú z okruhu okolitých osôb a často samo, na základe vlastného odhadu, zvolí, aký mód osobnostného správania alebo program vystupovania je pre dané osoby zo strany mága najvhodnejší. Konanie pravej vôle sa vyznačuje tým, že mág nekladie -na základe obmedzení rozumovej mysle alebo spoločenskej morálky- vyjadreniu týchto impulzov umelé prekážky.
Treba dodať, že tento odhad nevedomia býva takmer spravidla veľmi presný a ponúka naozaj tú „najvhodnejšiu medicínu“, avšak, ako tomu často býva keď sa bez zjemňovania a tlmenia strčí do samotného jadra problému, pre ego daných osôb je takto generované mágovo správanie takmer vždy vrcholne nepríjemné, otriasajúce, prípadne až deštruktívne. (Práve v otrase ega spočíva kľúč k riešeniu daného problému, ak je postihnutý schopný a ochotný tento otras zniesť a má dostatok energie k jeho konštruktívnemu zvládnutiu.)
Obzvlášť osoby silno upnuté na niektorý myšlienkový, či ideologický prúd majú tendenciu si pri kontakte s mágom od jeho nevedomia „vypýtať“ tie najprudšie, najšokujúcejšie a najtvrdšie „postrčenia“, ktorých okultnou (tj. hlbinnou, podpovrchovou) úlohou je doslova vysotiť postihnutého z jeho zaslepenia a ukázať mu nové perspektívy pohľadu. Magicky aspoň trochu zručná osoba tieto postrčenia zvyčajne intuitívne -ak už nie vedome- pochopí a dokáže ich blahodárne využiť, pričom až spätne ocení primeranosť takejto reakcie. V opačnom prípade často dôjde k ešte výraznejšiemu uzavretiu sa alebo spätnej hlbinnej agresívnej reakcii (povrchová je celkom prirodzená).
V mágii sa nie nadarmo traduje, že kontakt s mocnými mágmi, či čarodejmi je nebezpečný. Carlos Castaneda píše, že blízkosť mocných čarodejov vyťahuje z ľudí to najhoršie čo v nich je.
Netreba si však myslieť, že samotný mág získal svoje schopnosti nejakou inou cestou. Dobrý učiteľ, či skôr dobrý zasvätiteľ (tj. nagual; na rozdiel od učiteľa - tonala, čo sú dve rozdielne kategórie čarodejníckych „vodcov“) je taký, od ktorého žiak hneď po prvých skutočne iniciujúcich vnútorných dotykoch uteká v panickej hrôze, znechutení, hneve, zhnusení alebo pobúrení. Dotyk s temnými hlbinami vlastnej duše nie je nikdy príjemný a čarodejnícke alebo magické zasvätenie sa nezaobíde bez pocitov strachu, hnevu, znechutenia, sklamania atď., takmer spravidla projektovaných priamo na zasvätiteľa.
Pritom zasvätiteľ zvyčajne nikdy nič nesľubuje, ani sám o sebe dopredu neprehlasuje. Všetka zlosť i zášť voči nemu je vyvolaná kolíziou ašpirantových romantických ilúzií o ňom, o „duchovne“ i o sebe samom so skutočnou realitou tohto alebo „iného“ sveta.
Pramene:
1.BUTLER, W. E.: Keys in practical magic. In.: www.servantsofthelight.org
Jozef Karika
(Převzato se souhlasem autora.)