Keď som ešte chodil do školy a preberali sme nemeckú filozofiu, veľmi ma zaujala prezentácia myšlienky, alebo skôr vízie, veľkej budúcnosti slovanstva. Až o mnoho rokov neskôr som sa dozvedel, v čom táto veľká budúcnosť a s ňou spojená, veľká úloha spočíva, a o konkrétne ktoré slovanské národy ide. V tejto súvislosti som sa taktiež dozvedel o mimoriadnom a nezastupiteľnom poslaní českého národa. Nateraz sa však o ňom nejdem bližšie zmieňovať.
Nasledovný text, hoci vznikol v slovenskom prostredí, treba preto chápať predovšetkým v kontexte vyššie zmieňovanej, veľkej úlohy slovanstva, do ktorej je celkom osobitým spôsobom zainteresovaný aj český národ.
Na bojovom poli stoja proti sebe dve vojská, pričom každé z nich háji naprosto odlišné a vzájomne nezmieriteľné princípy.
To prvé je vojsko Svetla, brániace všetko ušľachtilé, čo vôbec jestvuje vo stvorení. Brániace čistú Lásku a skutočnú Spravodlivosť, brániace úctu k Tvorcovi, úctu ku každej ľudskej bytosti i ku všetkému, čo nás obklopuje. Je to vojsko, bojujúce za život na zemi, žitý v súlade so Zákonitosťami vo stvorení.
Druhá armáda verí hlavne sile ľudského rozumu a zákonom ním vymysleným. Bojuje za peniaze, za zisk, za svoju túžbu po moci a ovládaní druhých, za racionálny materializmus a presadzovanie princípu práva silnejšieho a nakoniec i za „slobodu“, čím je však myslené oslobodenie sa od akýchkoľvek morálnych zábran, ktoré by mohli byť prekážkou v uskutočňovaní osobných cieľov jednotlivca.
A pod bezohľadným jarmom tejto druhej armády stená celá Zem i všetko živé, čo je na nej. Avšak sama o sebe by nebola natoľko silnou, keby ju nepodporovali a nechránili jej tyl, obrovské a mnohopočetné, pomocné zbory v zázemí, o ktorých bude ešte reč.
No a medzi spomínanými, dvomi nezmieriteľnými tábormi už vzkypel neľútostný boj, prejavujúci sa zatiaľ hlavne v úrovniach cítenia a myslenia ľudí, aby sa potom, v konečnej fáze, naplno prejavil aj v hmotnej a viditeľnej podobe.
Áno, nachádzame sa vo vojne, v gigantickom celosvetovom strete dvoch nezmieriteľných princípov, do ktorej sú už vtiahnuté všetky ľudské bytosti, žijúce na zemi. A pred každou z nich stojí posledné, veľké a zásadné životné rozhodnutie, spočívajúce vo voľbe strany, na ktorú sa pridá.
Sú však iba dve možnosti: buď za Svetlo, alebo proti nemu, pretože tento krát už naozaj nikto z ľudí nemôže dúfať, že snáď prečká niekde v ústraní, kdesi bokom, v tichosti a neutralite.
Lebo žiaľ, trpká pravda je taká, že podobným spôsobom zmýšľajúci a jednajúci ľudia nikdy nestáli nestranné bokom, ako sa oni sami naivne domnievali, ale naopak, vždy tvorili už spomínané, obrovské pomocné zbory temna. Svojou vyčkávacou taktikou, svojou ľahostajnosťou k poznávaniu a napĺňaniu pravého účelu vlastného bytia, svojou ignoranciou k vysokým ľudským a duchovným princípom, svojim úzkym, ohraničeným, malicherným a živočíšnym jestvovaním stáli totiž vždy ...práve na strane temnoty! Nie samozrejme v prvej línii, ale v zázemí, kryjúc jej chrbát. Vo svojej lenivej, nekonfliktnej a tichej podpore agresívne rozpínajúcich sa temnôt, v bezduchej konzumnosti, prijímajúcej bezmyšlienkovite všetko, čo im bolo a doteraz je ponúkané, boli teda vždy ich mlčanlivými spoluvinníkmi.
Konečný boj Svetla a temna! Kto v ňom zvíťazí? Len uvážme, že iba v hmotnom vesmíre sa nachádza toľko planét, podobných našej zemi, koľko je zrniek piesku na všetkých jej plážach. Avšak celý hmotný vesmír, napriek jeho, nám nepochopiteľnej veľkosti, je iba malou časťou stvorenia, ktoré povstalo z Vôle Tvorcu. A ak práve teraz, z Vôle toho istého Tvorcu, dochádza k rozhodujúcemu boju Svetla s temnom na zemi, je vari možné vôbec pochybovať o víťazovi? Tu existuje iba jediná možnosť: víťazstvo Svetla a definitívne vykázanie temna a jeho prisluhovačov zo Zeme! No a náš osobný osud sa bude utvárať podľa toho, na ktorej strane stojíme.
Je však veľmi zaujímavé a akiste nie náhodné, že podobný boj, boj za Pravdu a boj proti zdanlivej prevahe zla, ktorého sila sa zdala byť nezdolnou, si mal možnosť náš ľud už vyskúšať, v ani nie tak dávnom období jeho snáh o vyslobodenie sa spod tvrdého jarma národnostného útlaku v 19. storočí.
Hŕstka inteligencie malého slovenského národa, túžiaca po jeho slobode a sebaurčení sa vtedy pustila do nerovného boja so štátnou mocou aj napriek skutočnosti, že reálne vyhliadky na úspech boli naozaj mizivé. No a celkom osobitým spôsobom sa do tohto úsilia zapojil i Samo Chalupka.
Chalupka nepatril medzi osobnosti vodcovského typu, politicky, verejne, alebo inak organizátorsky činné. Popri povinnostiach evanjelického farára sa však venoval literárnej, prevažne básnickej tvorbe, ktorou sa snažil prebudiť v našom ľude národnú hrdosť a túžbu po slobode, vyburcovať ho k spravodlivému boju proti nedôstojnému útlaku a vliať mu silu, istotu a presvedčenie o jeho víťazstve. Toto víťazstvo totiž vnímal ako Svetlom chcené, pretože tušil, že nie je vôľou Tvorcu univerza, aby národy zeme žili v porobe. A boli to práve jeho básne, ktorými prenikavým spôsobom zasiahol dušu prebúdzajúceho sa národa.
Samo Chalupka toho nenapísal veľa. Každému jeho básnickému dielu predchádzalo dôsledné a dlhodobé získavanie historických, prípadne národopisných materiálov, súvisiacich s obsahom. Potom, po dôslednej príprave, aj celé mesiace brúsil a nechával vo svojom vnútri dozrievať jednotlivé slohy, slová a vety tak, aby sa konečná podoba diela zachvievala v dokonalej harmónii jednoty formy a obsahu. Výsledkom bola potom obdivuhodná jednoduchosť a nevídaná údernosť, vháňajúca slzy do očí poslucháčov a čitateľov.
A nielen slzy, ale i nadšenie, odvahu, či túžbu po dobrom a ušľachtilom, ako aj nezlomnú vieru v konečné víťazstvo dobra, aj keď sa to v danej chvíli zdalo byť úplne nemožné. Žiaľ, väčšina našich súčasníkov ani len netuší, aké veľké a nadčasové hodnoty v sebe skrýva básnická tvorba Sama Chalupku. Hodnoty, po ktorých niet v tvorbe naprostej väčšiny dnešných básnikov a prozaikov, takmer ani stopy.
A tento priepastný rozdiel medzi obsahovou hodnotou tvorby Sama Chalupku a produkciou súčasných autorov sa ešte prehlbuje odkrytím doposiaľ nepoznaného rozmeru, alebo inak povedané, vzletu v jeho tvorbe, ku ktorému môže byť omilostený iba človek, snažiaci sa žiť v súlade so Zákonmi stvorenia.
Iba takému jedincovi je totiž umožnené, aby sa v tvorivom zanietení otvoril duchovnej inšpirácii z výšin stvorenia a prijal, v prorockom jasnozrení, obrazy dejov, odohrávajúcich sa v budúcnosti jeho národa. A tou, ním zobrazenou budúcnosťou, je práve naša súčasnosť, predstavujúca obdobie rozhodujúceho boja temnoty zo Svetlom.
Prečítajme si teda dve básne Sama Chalupku, v ktorých bolo potrebné zmeniť iba zopár slov, aby sa tým pred nami odkrylo, samotnému autorovi vtedy ešte skryté, posolstvo z výšin, určené slovenskému národu súčasnej doby. Načerpajme z nich silu do posledného boja a tiež i odhodlanie, postaviť sa na stranu víťaza už dnes.
Víťaza, ktorého štíty, hoci už pevne zomknuté, ešte stále prepúšťajú nových bojovníkov do svojich radov. Avšak potom, keď dôjde k vrcholu boja, zomknú sa tieto štíty v oceľovú, jednoliatu a nepreniknuteľnú hradbu a všetci tí, ktorí stále váhali, vyčkávajúc až do poslednej chvíle, zostanú stáť úplne bez ochrany pred pevne zomknutým, už nepriepustným múrom Svetla, vydaní napospas temnu, besnejúcemu v predtuche blízkej záhuby.
Nech sú teda nasledujúce slová nášho veľkého básnika upozornením a výstrahou všetkým, stále ešte váhajúcim a vzpruhou i prísľubom všetkým, už dnes bojujúcim proti temnote tohto sveta.