Pravicovosť verzus ľavicovosť

Autor: Od čtenáře <@>, Téma: Společnost a vztahy, Vydáno dne: 07. 03. 2007

Na túto tému sa už veľakrát hovorilo a aj hovorí.Ludia sú buď striktne za jednu, alebo druhú možnosť. Pritom si večšina z nich ani neuvedomuje, že všetko zo všetkým súvisí.
Jedno teda nadväzuje na druhé a nie je možné ich od seba odlučovať. Je však možná transformácia, ktorá vedie ku koexistencii. Ponúkam vám pohľad, ktorý je však nutné chápať v súvislostiach a hlbšie nad nim uvažovať.
(J.Pivoluska)


Sloboda vylučuje rovnosť a rovnosť vylučuje slobodu. Za socializmu sa ludia pokušali o rovnost a prišli o slobodu. Preto sa začali porušovat ľudské prava. Pretože sloboda bola vždy zosobnením pozemského šťastia a rovnosť a bratstvo zosobnením duchovného bohatstva. A o jedno aj druhé sa ľudia snažili vždy. No pozemské sa rozvíjalo vlastnou ochranou a upevnovaním, zatiaľ čo duchovné sa rozvíjalo obmedzovaním a deštrukciou pozemského. Preto existujú východné diktatúry, kde sa práva neľútostne pošliapavajú. Ide tu o ohraničenosť nielen tela, ale aj vedomia spätého s potrebami tela - a to významne pôsobí na rozvoj duchovnosti.

Demokracia poskytuje človeku ochranu územia, jeho materiálneho a duševného vlastníctva, ochranu osobnosti a vsetkých jej práv, a následkom je velký rozvoj civilizácie a človeka. Lenže to súčastne "vypína" naše duchovné štruktúry a po prekročení kritickej hranice može spoločnosť priviesť k zániku. Aby sa západ mohol morálne rozvýjať, potrebuje východ a diktatúru. Totiž demokracia má tendenciu prerásť do anarchie a hltavosťi, čo je nasledne škrtené diktatúrou a mimoriadnymi opatreniami.

Podľa zákonov materializmu, súkromne vlastníctvo ľudí rozdeľuje, plodí nenávisť a zlobu, biedu a poníženie jedných a bohatstvo a duchovný rozklad druhých.

Spoločné vlastníctvo spája ľudí nielen fyzicky, ale ja duchovne.

Hlavným cieľom socializmu je duchovný rozvoj človeka. Za socializmu bola idea vždy nad potrebami tela. Preto sa obmedzovali ľudské práva, čo však silne podnecovalo duchovný rast.

Pokus o prestavbu socializmu bol pokusom spojit ekonomickú efektívnosť západu s duchovnými snaženiami východu. No mechanické zjednotenie týchto protikladov musí viesť buď k ich neutralizácii, alebo víťazstvu diktatúry, či demokracie, alebo k ich rýchlemu striedaniu.

Demokracia a diktatúra sú nezlučitelné.

Demokracia postupne dospieva k chaosu, k duchovnej degradácii a zrieknutiu sa Boha.

Diktatura vedie k hospodárskemu úpadku a k degenerácii celej spoločnosti.

Podstatou demokracie a západného spôsobu myslenia, je ochrana a zabezpečenie pozemského. Podstatou východného spôsobu myslenia a východných diktatúr, je zabezpečenie podmienok duchovného rozvoja.

Čiže spájať treba nie demokraciu a diktatúru, ale pozemské a duchovné štruktúry, čo sa realizuje vďaka zákonom, ktoré umožnujú rozvíjať sa v duchovnosti a demokracii bez toho, aby si vzájomne škodili. No takéto zákony možu vznikať len vtedy, keď sa materiálne a duchovne navzájom nepotláčajú, ale naopak-spájajú.

demokratická spoločnosť musí uznať, že bez mravného, naboženského princípu (ktorý vlastne znamená korekciu "neobmedzenosti kapitálu"-osobného a duševného vlastníctva. pozn. J. Pivoluska) zabije ľudstvo. A náboženstvo musí "ísť z dobou", teda musí mať vedecký aspekt.

/Prevzaté od S. N. Lazareva./

 

Poznámka redakce:
Článek neprošel redakční úpravou, pouze byly doplněny chybějící mezery za interpunkcí. Prosíme autory, aby dodržovali pravidla, že pokud za interpunkcí následuje další slovo, tak tam mezera být musí!