No a spolu so zlepšujúcou sa ekonomickou situáciou sa u naprostej väčšiny z nich, takmer v priamej úmere, dvíha aj ich sebavedomie, viera vo vlastné sily a schopnosti, hrdosť na seba samých a na všetko, k čomu sa dopracovali. Inými slovami, rastie a zväčšuje sa zároveň aj ich vlastné „ja“.
A toto úspešné, silné a sebavedomé „ja“ čoskoro takmer úplne ovládne vnútro podobných ľudí a oni, pod jeho nadvládou, nadobúdajú skalopevné presvedčenie o nespochybniteľných právach na osobné vlastníctvo, ktoré nadobudli. Tento duševný postoj k majetku možno veľmi výstižne vyjadriť výstražným nápisom, vídaným už pomerne často v našom okolí: Pozor, súkromný majetok! Nevstupovať! Alebo inými slovami povedané: Toto tu patrí iba mne, len mne a nikomu inému!
Solventní ľudia si teda veľkoryso a rôznymi formami štedro odkrajujú z lákavého koláča zeme, žijúc v presvedčení, že sú to iba oni sami, ktorých možno považovať za jediných legitímnych a právoplatných majiteľov všetkých, nimi samými nadobudnutých, hmotných prostriedkov. Získavajú dojem, že ako jediní vlastníci môžu teda so všetkým nakladať, ako oni sami považujú za vhodné, čiže úplne podľa vlastnej, osobnej ľubovôle.
Je to ale naozaj tak? Patrí im ich majetok a získané prostriedky naozaj natoľko bezvýhradne, ako je o tom presvedčený súčasný svet?
Žiaľ, v prepiatej úzkostlivosti o to „moje“ prehliada celá dnešná civilizácia veľké, zreteľné a výstražné slová, ktoré znejú: Pozor! Jestvuje iba jediný právoplatný majiteľ Zeme! A keďže všetko, čo je na nej, patrí len jemu, má to byť spravované iba podľa jeho Vôle!
Čo to teda prakticky znamená pre majetných ľudí? Značí to, že ich majetok im nikdy nepatril tak bezvýhradne, ako si oni sami vždy mysleli. V skutočnosti im bol iba prepožičaný, alebo inak povedané, smú ho iba spravovať a slovo „moje“, ktoré si tak veľa a radi zvykli používať, nemá naprosto nijaké opodstatnenie pred nárokmi právoplatného Majiteľa. Dokonca aj ich predpoklady a schopnosti, na ktoré bývajú títo ľudia neraz tak hrdí a na ktorých si toľko zakladajú, im boli iba darované presne rovnako, ako aj celé ich osobné bytie.
Ale vráťme sa späť k majetku. Nie je ich! Oni sú iba jeho správcami a jedného dňa budú musieť skladať účty skutočnému Majiteľovi z toho, ako ho spravovali. A iba bezmedzná nevedomosť o zmienených, vážnych veciach, im dovoľuje spravovať ho tak egoisticky, ako je tomu v súčasnosti zvykom. Lebo celkom určite by prišli o pokojný spánok, keby čo i len trochu vytušili veľkosť, spravodlivosť a neoblomnú prísnosť Toho, pred ktorého Zákonmi sa budú musieť raz celkom určite zodpovedať zo svojho konania.
Aby sme však mnohých majetných, ktorí sa predsa len ešte chcú pozrieť na život okolo seba v jeho reálnych súvislostiach, ušetrili od zdrvujúcich účinkov dopadu železnej spravodlivosti právoplatného Majiteľa na všetkých, ktorí nekonali v súlade s jeho Vôľou a ani sa o ňu nikdy neráčili zaujímať, povedzme si, ako by mali so „svojimi“ majetkami správne zaobchádzať.
Každý zámožný človek si má pre seba ponechať iba toľko, koľko potrebuje k ľudsky dôstojnému a slušnému životu, pričom akýkoľvek nadštandard je v podstate vždy zneužitím dôvery jemu zvereného správcovstva. Čiže všetko, čo človeku zostane po zodpovedajúcom, nie nadmernom uspokojení jeho osobných potrieb, má byť, podľa Vôle skutočného Majiteľa, cielene využívané ku prospechu užšieho i širšieho okolia, ku prospechu a pozdvihnutiu celej spoločnosti.
Mnohí z dobre situovaných ľudí aj vnútorne vyciťujú túto požiadavku a snažia sa jej učiniť zadosť zriaďovaním rôznych nadácií, sponzorstvom a inými, podobnými spôsobmi. Sú to však žiaľ, neraz iba omrvinky z toho, čo sú povinní naozaj poskytnúť. A často sa tiež stáva, že tieto prostriedky nebývajú ponúkané celkom nezištne, ale sú spájané s požiadavkou istej protihodnoty, akou je reklama a podobne.
K povinnostiam správcovstva však nepatrí iba pasívne dávanie, ale zároveň aj aktívna spoluúčasť na hľadaní toho najefektívnejšieho využitia poskytovaných prostriedkov, čo má zabrániť ich prípadnému zneužitiu. No a v tomto procese hľadania a využívania nových možností a spôsobov správnej, účelnej a efektívnej pomoci, určenej na pozdvihnutie bezprostredného okolia i celej spoločnosti, majú naplno využiť všetkých svojich osobných daností a predpokladov úspešného pôsobenia v hmotnom, ekonomickom prostredí.
Ako teda vidíme, s darom materiálneho dostatku je neoddeliteľne spojená aj povinnosť jeho správneho využitia vo všeobecný prospech. Kto totiž veľa dostal, od toho bude aj veľa požadované!
A na záver to najdôležitejšie. Jestvujú dobre situovaní ľudia, ktorých životným poslaním je podpora obzvlášť veľkých, svetlých zámerov. Cieľom týchto zámerov je posunúť život na zemi na omnoho vyššiu úroveň bytia a svojim ďalekosiahlym dosahom sa vymykajú všetkému, čo tu bolo doposiaľ. Byť niečomu tak veľkému nápomocný, býva potom pre takéhoto človeka vždy obrovským darom, ba priam milosťou.
Aby sme to snáď mohli lepšie pochopiť, spomeňme jeden veľmi zaujímavý zvyk, ktorý sa doteraz praktizuje v niektorých východných krajinách, kde ďakuje ten, kto dáva a nie ten, kto prijíma. Ďakuje, že smel dať, lebo iba dávaním bude môcť opäť prijímať a to nielen hmotne, ale aj duchovne.
No a presne to isté platí aj v prípade spomínaných, veľkých svetlých zámerov, na ktoré však nemôže prispieť hocikto. V tomto výnimočnom prípade totiž nebude prijímaný s otvorenou náručou úplne každý, ako sa tak deje v súčasne ponímanom sponzorstve. Tu bude musieť byť v prvom rade preverené čisté chcenie a úprimná nezištnosť darcu, čiže jeho skutočné vnútorné hodnoty, pretože v podstate, obdarovaným ide byť v konečnom dôsledku ...iba on sám!
Lebo ak z nejakých dôvodov tento čas premeškajú, alebo prípadne ani vôbec nespoznajú „TO“, čo malo byť nimi všemožne podporené a podporované, niet snáď slov na vyjadrenie prežívania, ktorému sa sami vystavia v čase konečného skladania účtov zo správy im zverených prostriedkov. Prostriedkov, ktoré iba sebecky zneužívali k svojmu osobnému prospechu a nevyžili ich k účelu, pre ktorý im boli v skutočnosti zverené.
Áno, všetko je teda úplne inak, ako si majetní ľudia v súčasnosti myslia a ako sa správajú. Ak sa však dokážu aspoň nachvíľu uvoľniť od dnešného zhonu a nájsť si pre seba chvíľku ticha, celkom určite mnohí z nich pocítia, prežijú a pochopia pravdivosť všetkého, o čom bolo hovorené. Pochopia to, ako veľkú osobnú pomoc, spočívajúcu v pravdivej informácii o reálnych majetkových vzťahoch v tomto stvorení a zároveň, ako impulz k radikálnej zmene svojho myslenia, cítenia a prístupu k „svojmu“ majetku.
A toto pochopenie potom zmení ich pohľad na svet a na všetky jeho hodnoty, ktoré neboli, nie sú a nikdy nebudú vlastníctvom nikoho z ľudí. Lebo celá Zem, so všetkým, čo je na nej, nám v skutočnosti bola len láskavo prepožičaná a my sme na nej iba hosťami, ktorým tu naprosto nič nepatrí. Hosťami, ktorí ak chcú zostať hosťami vítanými, musia sa jednoducho už raz naučiť zohľadňovať a rešpektovať Vôľu svojho Hostiteľa vo všetkom svojom konaní.