Ilúzie

Autor: Od čtenáře <@>, Téma: Duchovno, Vydáno dne: 09. 03. 2008

Dostali jsme do redakce ke zveřejnění poněkud netradiční pohled na praxi duchovní cesty. Opravdu žijeme v iluzích? Mnohdy asi ano...



V ezoterike sa človek stretne s neuveriteľným množstvom ilúzií. Človek podmienený západom funguje na viere, viera je jeho cesta. Oddá sa nejakej abstrakcii boha či jeho zástupcu, ktorej bezvýhradne verí a toto ho privedie do ilúzie, že je spojený s bohom, že ho cíti v srdci atď. Je to preňho skutočné, asi aj je to cítenie trocha podložené vnímavosťou, ale v živote to neobstojí, životné strasti to nerieši. Viera je ópium, únik od seba, zo svojich problémov do idei boha, že sa o mňa niekto postará. V boha (vesmír) nestačí veriť, ale treba nájsť ho ako skutočnosť. Toto nastupujúca generácia už začína chápať, prehliadá pascu toho a tak sa obracia po niečom inom a tu sa polapia do ďalšej pasce, ilúzie, ktorá sa sem expeduje s východu. Východ pracuje na systéme gurua, ktorý vyučuje metódu, ide najmä o meditácie. Ak sa na to lepšie pozrie, uvidí sa, že aj tento východ pracuje na princípe viery ? môj guru je osvietený, on vie, tá metóda je pravdivá, je to tak a nie inak ? toto celé presvedčenie je viera. Iste sú tam aj nejaké vhľady a zrnká pravdy, ale v pozadí pracuje viera. Lenže viera je mŕtva vec, je už všetko predložené a to zničí našu vitalitu vypátrať pravdu. Viera uzatvára myseľ - ten záver nás usmrtí. Človek v nej hľadá bezpečie a to mu poskytne práve táto viera. Lenže bez pochybnosti sa nedá očistiť myseľ a nájsť niečo skutočné pretože viera je pohyb strachu, viera je strach.

Sú tu potom aj iné smery ako indiánske, mágia, channeling atď ale ich princíp je taký istý ako princíp východu a západu. Ak sa človek pozrie na praktikujúcich ľudí podmienených východom, zistí, že tá ich metóda je tiež pohyb od seba. Sú vrelo oddaní náuke a guruovi, v ktorej hľadajú útočisko a istotu. Ani ich nenapadne pochybovať, že ich vodca nemusí byť osvietení, že sa mohol aj mýliť, berú to ako samozrejmosť, že ich guru, Budha či Ježiš boli osvietení. Pýtal sa niekto z nás, či existuje vôbec osvietenie? Tento celý ?východný" systém je teda znova viera, len v inej vyššej úrovni a forme. V meditácií zažijú praktikujúci hlbiny, ale to život asi nerieši, strasti znova ostávajú tak ako boli predtým, len sú pridusené pocitom viery a pocitom, že viem aká je cesta k pravde a už len po nej dokráčam. Tiež sa praktikujúci môžu dostať do ilúzie, že sú osvietení. To je taká istá ilúzia ako ten, ktorý verí v boha a myslí si, že je s ním spojený. Obzvlášť východ pracuje na rozdelení osobnosti:-? moje ego", akoby bolo ja a ego, lenže ego je mojou súčasťou, ja som to ego pravdepodobne. Ak som sebecký, nie je tu niekto iný či niečo iné čo je sebecké. Ja som sebecký. Rozdelenie východom pokračuje ? vyššie ja a nižšie ja, teória a prax, hlúposť a múdrosť, dobro a zlo, život duchovný a život svetský. Toto rozdelí celistvosť, jednotu osobnosti a preto ak som sústredený v jednej z častí, ak jej dám väčšiu dôležitosť ako inej časti, nevidím v celku, ľahko podlahnem ilúziam. Lenže časť odhaluje celok a ide iba o celok. Zdá sa, že kde nie je vnímanie seba ako celku, potom sa človek pohybuje do ilúzie. "Východniari" sa nedokážu v pravde pozrieť na seba, aký sú povyšeneckí, obmedzení, mechanickí, sebeckí, žiarliví, pyšní,hrubí, bojazliví, násilní, egocentrickí či prázdny. Preto lebo majú rozdelenú osobnosť, tak ako takmer úplne každý z nás. Domnievajú sa, že pravda je skrytá v metóde, náuke, tradícii, systéme či ich guruovi alebo nejakom ich vzore, pre nich sa to stalo výsostne dôležité a preto nevidia seba. Pohltila ich náuka, stratili sa v nej, náuka sa stala dôležitejšia ako oni sami. Preto je to únik. To nevyrieši život ak pridusím seba niečim vonkajším, aj keď to naoko vyzerá ako vnútorné.

Ďalej je zaujmavé ako prax posiluje ego. Cvičím, stávam sa duchovnejší, lepší a múdrejší ako druhí. Lenže naše výsledky prežívame podľa našej viery. Keď si myslím ako napredujem, tak toto spätne posíli mňa, ego. Preto ego hraje hru so sebou. Výsledky nie sú možno zjavné, pretože ak idem ďalej a hlbšie a hlbšie do seba, stále tá štruktúra psýchy viacmenej obsahuje to, čo bolo predtým. Má sa vidieť zrkadlo ? to, čo mi vadí na druhom, tak taký podobný som ja sám, preto mi to tak vadí. Alebo, že čo na niekom obdivujem, tak také podobné mám v sebe. Alebo, že rady, ktoré rozdávam sú je práve to, čo sa ja sám potrebujem naučiť. Vonkajší svet odráža to, čo je vo vnútry. Podobné sa priťahuje. Ak sa nevidí zrkadlo, človek bude dostávať jemné porážky z druhých ľudí, lebo ho budú hnevať. Lenže to nie je o druhom ale o mne, on zrkadlí mňa, on je dar a výzva pre mňa a preto celý ten hnev na druhého v podstate odpadne. Tiež je dôležité vidieť, že človek je ľudstvom, lebo ak to nevidím, potom budem mať pyšný pocit individuality, že som lepší ako tí druhí. Tam vo vnútry, vo svojej štruktúre, psýche, kvalite som ja podobný ako hocikto iný, lebo každý trpí, možno nie teraz ale potom, má strasti, smútok, uniká z osamelosti, je nenaplnenený, ustráchaný, vie sa nahnevať, presadzuje sa, stráda, prádznota atď. Táto kvalita psýchy je nám spoločná a preto ja som ako tí druhí, nesiem v sebe celé ľudstvo, ja som ľudstvom. To nepopiera jedinečnosť.

My ľudia máme o sebe rôzne predstavy a nevidíme sa taký aký sme. Zrkadlo vzťahu toto všetko rúca a odhaluje. Problém nie je ten druhý či niečo iné nech je to čokoľvek, problém je v mojom postoji k tomu. Preto je tu všetko pre môj prospech. Teda zrkadlo vzťahu je to aký zaujmam postoj ? odo mňa smerom k druhému či niečomu inému. Ak zostanem takto len ja a nie ten druhý či niečo iné, tu uvidím seba  aký som bez všetkých ideálov. Kvalita mojich vzťahov, smerom odo mňa. Tu je vedomie seba, svojich slov, reakcií, motívom, akcií, egocentrizmu, teda podvedomia. Človek môže mať najlepšieho gurua, najdokonalejšiu metódu či najhlbšie zážitky alebo super schopnosti ale jeho reakcie ho úplne obnažia a odhalia celú osobu taká aká v skutočnosti je, nie rozdeleného, ale v celku a to je podľa mňa pravda. Tu nie je priestor pre ilúziu, na ktorom je celé duchovno založené. Ďalej sa zdá akoby vesmír ? rovnováha prírody - zasahovala aj do našich životov. Ak sa vychýlim do ilúzie, nájde sa niekto alebo niečo čo mi začne túto ideu búrať a tak ma vyvyžovať naspäť. Preto druhí ľudia sú to najcennejšie, lebo mi dávajú sebapoznanie a vidia zretelnejšie mňa ako ja sám. Nepriateľ je tým pádom najväčší spojenec, priateľ, lebo ak sa vychylujem, príroda skrzne neho ma vyvažuje naspäť. Bolesť, strasť, konflikt, hnev atď je práve to, že nechcem počuť a zapracovať to, že sa bránim, nemám záujem atď. Preto je tu všetko pre môj prospech.

My o našej obmedzenosti  vieme, lenže si myslíme, že sa to prekoná duchovnou náukou, usilovaním na konci. Lenže ako sa opisovalo, to vedie do ilúzie, lebo náuka sa stane dôležitejšia ako ja sám a stratím v tom seba. A ide o mňa nie o náuku, či vodcu. Nejde o koniec, ale to čo je teraz, na začiatku. V pochopení začiatku koniec príchádza sám. Pohyb ku koncu, je únik od začiatku, toho aký som a preto sa nerieši príčina ale hrá sa iba s povrchom, dôsledkami, príčina bude naďalej trvať. Ak nepochopím seba, nie som zameraný, na to čo je teraz, na začiatku, potom sa pohybujem smerom do ilúzie. Otázka je: mám vôbec záujem? Čo ale s našou obmedzenosťou - egocentrizmom? Neviem, najprv to ale treba vidieť. Možno žiť s tým, vnímať to bez ideálu opaku. Možno samo uvedomenie, hlboké uvedomenie prináša zmenu samo od seba. Ak tam je niekto kto koná, myslí atď tak to bude kriviť do ilúzie či hrať ego hru. Domnievam sa, že ak má človek ozajstný záujem, riešenie príde k nemu. Zdá sa, že nikto nikoho nemôže priviesť k pravde či pomôcť mu. To je asi len o vlastnom zájme človeka a záujem nemôže dať niekto druhý. Skutočný záujem prekročí všetky pasce a ilúzie, čo sú tu na nás nastražené. Boli vytvorené ľuďmi, nami v priebehu histórie. Kde nie je záujem, tam je viera a tak bude človek pohltený nejakou pascou. Kde je záujem, človek pochybuje. Život ukazuje, že pravda nie je v náuke, ale v tom aký som.

Juraj Koháry