A aká je to cesta? Šaman totálne vníma živý svet, ktorí je vo všetkých častiach osobný, schopný poznania a použitia. Tento pananimizmus dáva šamanovi jeho silu a nadvládu, ktoré môže použiť na liečenie, obnovu, a k tomu, aby začali fungovať transformujúce sily posvätného času a priestoru.
Šamanova schopnosť samoregulácie stavov vedomia mu okrem toho umožňuje byť mostom medzi bežnou skutočnosťou a transpersonálnymi sférami. Šamanská prax zmenených stavov vedomia je špecifická - či už je navodená bubnovaním, spevom, pôstom, reguláciou teploty, alebo látkami meniacimi myseľ.
Cesta šamana naozaj vyžaduje kroky radikálnej dezintegrácie a techniky vedomého vstupu do chaosu. Šaman žije neustále v extrémoch, mimo seba a nad sebou, a prežíva extázu ako podmienku svojich schopností, i keď skúšky odvahy a cesty do ríše tieňov so sebou nesú také múky duše, ktorá okrem šamana dokáže len málokto zniesť. Na šamanskej ceste získava psychika a vesmír prístup k sebe navzájom. Šaman sa stáva cestou pre stvorenie a duchov, pre oživenú prírodu a rozhodnutia bohov. Umenie a disciplína, ktorá si vyžaduje takýto zvláštny vzťah, sú nesmierne a prispievajú k úcte, akej sa šamani po tisícročia tešia.
Štruktúru sveta popisuje šamanské vedomie podobným spôsobom bez ohľadu na to, kde šaman žije. Svet má tri úrovne - nebe, zem a podsvetie - spojené ústrednou osou. Znalosti a techniky šamana sa týkajú schopnosti pohybovať sa z jednej úrovne do druhej. Je vynaliezavý pri pochopení tajomstva prechodu na inú úroveň. Teda prechodom - otvorom alebo dierou v realite (často popisovanou ako tyč od stanu, alebo pilierom v dome), skadiaľ zostupujú bohovia na zem a mŕtvi do podsvetia. Duša šamana v extáze dokáže vzlietnuť hore alebo dole na svojich cestách do nebies alebo pekla. Táto svetová os, chápaná lokálne, ale predstavujúca samotné centrum všetkých vecí, je pre šamana miestom, v ktorom sa stáva posvätným aj priestor a čas. Len šamani, vedia, ako prejsť centrálnym otvorom, len oni transformujú kozmoteologickú predstavu do konkrétnej mystickej skúsenosti. Inými slovami, pre spoločenstvo je ústredným pilierom domu alebo vrchný otvor v stane symbolickým potvrdením schopnosti lokálneho priestoru a času a možnosť prejsť do posvätného priestoru a času. Je to miesto, ktoré umožňuje poslať modlitby a obety svätým. Pre šamana je toto však mystickým návodom a počiatkom veľkej cesty.
Iným aspektom relatívneho spojiva v šamanských kultúrach je spomienka na to, čo možno označiť "svetovým mýtom". Keď sa bližšie pozrieme na tento svetový mýtus, objavíme, že väčšina jeho verzií hovorí tom, ako najstarším štádiom ľudského života bol akýsi zlatý vek svetla, hojnosti, harmónie a nehy s nepretržitým letom. Na nebi bol zakaždým veľký a svetelný objekt, známy ako "kozmické vajce" alebo "nočné Slnko", ktorý bol predmetom uctievania a obdivu ľudí. Našu planétu spájal so žiariacim objektom rebrík, strom, hora, schodisko, stĺp alebo špagát považovaný za svetovú os. V mnohých mýtoch vystupujú a postupujú pozdĺž tejto osi anjeli alebo božské bytosti. Vo väčšine mýtov sa napokon príbeh zmení a hovorí o katastrofickom konci zlatého veku, o zmiznutí veľkého svetla, svetovej potope alebo požiari, obrovskom zemetrasení, horúcom mori, a dlhej tme a potom nasleduje ďalšie obdobie pokoja medzi katastrofami. Takto sa začnú striedať veky a každý z nich je drsnejší, menej harmonický než predchádzajúci. V minulých rokoch aspekty týchto mýtov získali zdanlivo vedecké potvrdenie v teórii katastrov. Zhoda medzi vedeckými poznatkami, šamanizmom a mýtom súvisí s vplyvom, ktoré spôsobili globálne katastrofy na vedomie a najmä na odcudzenie individuálneho života od svojho zdroja.
Katastrofy rozbili kolektívne vedomie tak, že za normálnych okolností individuálne mysle už nemali prístup k myšlienkam druhých. Katastrofy polarizovali rozdiely a urobili z nich protiklady. Zdôraznili emočné rozdiely medzi muži a ženami, mladými a starými a medzi jedným spoločenstvom a druhým. A čo je veľmi vážne rozdelilo sa i vlastné ja. Prečo by sme inak v mysli podliehali "izmom" a "logiám", ktoré tlačia naše myslenie do úzkych chodbičiek. Možno, že pri katastrofe sme stratili spojenie s prírodou, s planétou, s "bohmi" a s druhými ľuďmi navzájom. Moderní interpreti mýtov naozaj hovoria o katastrofe ako o výraze Božieho hnevu. Došlo pri nej k posunu k egocentrizmu, od identity v Boha k identite do konkrétnej podoby. Veľa moderného psychologizovania súvisí s príliš nepružnou identifikáciou so skúsenosťou a s uväznením v myšlienkových štruktúrach.
Znalci tvrdia, vtedy sa oddelili rôzne úrovne seba samého a stratila sa komunikácia ako jav bežného stavu bytia. Hlboké spojenie sa stáva niečím mimoriadnym, a vyžaduje si tiež mimoriadne úsilie. Teórie o svetovom mýte, jeho dôsledkoch a význame sčasti zdôvodňujú šamanovu cestu, pretože tvrdia, že hlboká komunikácia sa stala už nemožnou pre všetkých, s výnimkou šamana a mystikov, ktorí sú ochotní podstúpiť obrovské telesné, duchovné a psychické úsilie na to, aby prenikli závojom tela, mysle a ducha.
Napríklad univerzálnosť chápania času v šamanizme, azda najvýstižnejšie charakterizujú pojmy snový alebo zastavený čas. Tento druh času sa dá čiastočne dosiahnuť uvedením do šamanských stavov vedomia, ktoré umožnia, aby sa zastavil „normálny denný čas“ a aby bol získaný prístup k neprestajnému času. V tomto neprestajnom, rozšírenom a posvätnom čase je vždy prítomný Počiatok, čas pred katastrofou alebo čas Stvorenia. Čas sa stáva silou, ktorá môže prenikať rovinami sveta do sféry alebo dimenzie, ktorú si šaman praje navštíviť. Aby bolo možné navštíviť tieto sféry, musí dôjsť k schopnosti vnútornej imaginácie a vízií, najkritickejšiemu aspektu výcviku šamana vo všetkých šamanských kultúrach. V zmenených stavoch praktizuje kandidát šamanstva živú mentálnu a fyzikálnu imagináciu tak, že zablokuje normálne vnímanie a telesné pocity. Tieto vnútorné obrazy môžu byť napríklad tak jasné, že šaman dočasne oslepne. Šamanovo imaginárne alebo sekundárne telo môže byť tak vyvinuté, že šaman má naozaj plný fyzický zážitok z iného miesta alebo dimenzie.
Keď dokáže kandidát šamanstva prežívať takúto živú imagináciu, nastáva druhá fáza výcviku. Musí sa naučiť rozohrať a riadiť vnútornú imagináciu a obsah vízií. Týmto spôsobom môže vyvolať duchov a vnútorných spojencov. Môže sa dozvedeť, ako prísť do kontaktu so správnymi vodcami a pomocníkmi. Tými, ktorí budú jeho ochrancami a darcami sily a vyhnúť sa démonickým a oslabujúcim duchom. U austrálskych domorodcov smeruje tento výcvik k rozvoji toho, čo oni sami nazývajú "silné oko".
krátené
Tento článok je z môjho archívu, žiaľ nenašla som meno autora aj keď som rôzne spojenia slov v texte dávala do googlu. Ak by sa prihlásil, rada uvediem jeho meno. Katka