Je meditácia následovanie určitých systémov, metód, zenu, budhistickéj, hinduistické meditácie a najnovšieho gurua s jeho vlastnou meditáciou? Tí guruovia sú vždy fúzatí, majú veľa peňazí, veď to poznáte. Čo je teda meditácia? Pokiaľ je to odhodlanie, sledovanie určitého systému, metódy, praktikovanie deň za dňom, čo sa stane s mozgom? Bude čím ďalej tým hlúpejším. Nevšimli ste si toho? Je teda meditácia niečo úplne iné? Nemá úplne nič spoločné s metódou, systémom ani cvičením, a preto nemôže byť nikdy mechanická. Každý akt meditácie je iný a nikdy nebrebieha v čase. Skutočná meditácia je mimovoľný, neuvedomelý proces, nie je to proces vedomý. Pokiaľ je tu vedomá sebekázeň, ktorá je stávaním sa, ktorá je procesom myslenia, nemôže tu byť pravá meditácia teda ticho. Nikdy nemôže ísť o vedomú meditáciu. Rozumiete, tomu ,čo sa hovorí? Pochopte to prosím. Je to ako človek, ktorý vedome lačnie po peniazoch a ženie sa za nimi, aký je medzi tým rozdiel? Vedome meditujete, chcete dosiahnuť mieru, ticha a pod. Preto je človek ,ktorý sa ženie za peniazmi, úspechom a mocou a človek ktorý sa ženie sa tzv spiritualitou, rovnakí. Existuje teda meditácia, ku ktorej sme sa vedome nerozhodli, ktorá nie je nacvičená? Áno existuje, ale to vyžaduje ohromnú pozornosť. Tá pozornosť je plameň. Nie je to niečo k čomu môžete dospieť neskôr, ale ide o pozornosť v prítomnom okamihu, o pozornosť ku všetkému, ku každému slovu, gestu a myšlienke. Ide o to venovať nie čiastočnú ale úplnú pozornosť. Pokiaľ teraz načúvate iba čiastočne, nevenujete úplnú pozornosť. Ak ste úplne pozorní, vaše Ja prestane existovať, prestanete byť obmedzení.
Meditácia je možno najväčšie životné umenie. A jej krása je v tom, že sa jej nedá naučiť od druhých. Nemá techniku a nepozná autoritu. Meditovať podľa nejakého systému znamená vyhýbať sa skutočnosti, vyhýbať sa tomu, kto ste. Oveľa dôležitejšie je pochopiť seba samého. Jak člověk žije, pozoruje, že Já, je jádrem všech problémů a poznává, že je to podstata všech rozkoší, obav i zármutků. Nejprve pochopte, že čím větší úsilí na osvobození se od tohoto středu vynakládáte, o to více toto úsilí ono Já, posiluje. Já lidí, již se věnují nejrůznějším meditacím, kteří se na sebe snaží něco uvalit, je tímto úsilím polapeno a říká: dosáhl jsem, avšak toto Já (ego) je stále jejich středem. Meditácia nie je prostriedkom ako dôjsť ku koncu. Koniec ani dosiahnutie neexistujú. Cieľ, ideál je vždy premietnutím mysle a to zaiste nie je meditáciou. Každý systém či metóda viaže myšlienku k času, ale uvedomiť si bez výberu každú myšlienku i pocit, pochopiť ich motívy a mechanizmus a nechať ich rozvinúť, to je začiatok meditácie. Aby rozkvitla musia skončiť všetky predstavy, slova a symboly. Myseľ sa musí oslobodiť z otroctva slov a ich reakcií. K meditácii je teda nutné mozog úplne ukľudniť. Znamená to opustiť pocit vlastnej dôležitosti a nutnosti sebezachovania. Rozumiete? Meditácia znamená uvedomiť si každú myšlienku a každý pocit, bez toho aby sme pritom súdili, či sú dobré či zlé. Myseľ ich iba pozoruje a pohybuje sa s nimi. Meditujúci je meditáciou; meditácia je porozumenie meditujúceho. Meditácia nie je prax, to nie je kultivácia zvyku. Meditácia je zvýšené uvedomenie. Obyčajná prax otupí myseľ. Meditujúci a jeho meditácia sú jedno, nie sú oddelelený. Bez sebapoznania sa meditácia stane procesom sebahypnózy, privodzujúc zážitky podľa svojho predurčenia, podľa svojej viery. Ak meditujúci hľadá cieľ, výsledok, potom on bude hypnotizovať seba jeho túžbou. Meditácia je často sebahypnotický proces, môžu sa dosiahnuť isté požadované výsledky, ale takáto meditácia neprinesie osvietenie. Sebepoznanie je začiatok skutočnej meditácie. Sebapoznanie stišuje myseľ, ticho je ak tu nie je Ja, ticho je meditácia. V tomto kľude mysle prichádza bez pozvania to, čo je pravda. Pravdu nemôžete pozvať je neznáma. A v tomto tichu nie je nikto, kto preživa. To, čo je prežité, nie je teda ani uložené, ani to nie je zapísane do pamäte, ako môj zážitok pravdy. Potom prichádza niečo, čo je bez času a čo nemôže byť pomeriavané človekom, ktorý preživa alebo si iba pamätá minulý zážitok.
Aby sme pochopili pravdu, všetky myšlienky, závery, názory musia odpadnúť ako vysušené listy spadnú zo stromu. Spousta lidí naslouchá všemožným jogínům a učitelům, kteří jim říkají, co mají dělat, kteří jim poskytnou nějaký slogan, nějakou mantru, nějaké slovo, které jim poskytne neobyčejné zážitky – však víte, o čem mluvím. Naslouchali jste někdy zvuku nějaké hudby tak úplně, že všechny ostatní zvuky až na ten jeden zanikly? Pokud se mysl tím zvukem zabývá, jde s ním, pak obdrží neobyčejné výsledky. To však není meditace, je to jen psychologický trik, kterým člověk může klamat sebe sama a je to jen jiný druh iluze. Aby mysl mohla objevit něco, co je zcela nové, tak nesmí existovat žádné iluze, musí existovat úplné, naprosté ticho; nejen v pohybu myšlení, ale také v aktivitě samotných mozkových buněk s jejich vzpomínkami. Sloboda nie je niečo, čo sa nadobudne na konci dlhého snaženia, postupným konaním v čase, v zdokonalení techniky, musí byť na samom začiatku cesty. Mysl, která závisí na autoritě, a která proto není schopna stát zcela sama, není schopna chápat, není schopna dívat se přímo, taková mysl v sobě nevyhnutelně musí mít strach, že kráčí špatným směrem, že nedělá tu správnou věc, že nedosáhne oné extáze, která je slibována za odměnu a po které člověk touží. Všechny podobné formy autority musí bezpodmínečně zaniknout; což znamená, že v sobě přestanete mít strach, že přestanete záviset na druhém (nebude žádný guru) a že budete vlastnit mysl, která nehledá zážitky. Pokud velmi jasně spatříme, jak „pozorovatel“ všechno křiví – pozorovatel je ego, já – jak odděluje a křiví, pak v onom záblesku vnímání pozorovatel nebude. Myslenie vytvára mysliteľa. Mysliteľ nie je od myšlienky oddelený, oni sú jednotným procesom a nie dvoma oddelenými procesmi. Oddelený proces vedie iba k neznalosti, nevedomosti a klamu. Meditujúci je meditáciou. Potom je myseľ sama, nie urobená samou; ona je kľudnou, nie urobená kľudnou. Takže mysl, mozek a tělo ve vzájemné úplné harmonii musí být v naprostém tichu – tichu, které nebylo vytvořeno užitím prášku na uklidnění nebo opakováním nějakých slov. Ticho mysli vzniká přirozeně – prosím dávejte pozor – vzniká přirozeně, snadno, bez úsilí, pokud víte, jak pozorovat, jak se dívat. Když pozorujete mrak, dívejte se na něj beze slova a tedy bez myšlení, dívejte se na něj bez rozdělení v podobě pozorovatele. Pak bude bdělost a pozornost v samotném dívání se; ne rozhodnutí být pozorným, ale dívání se s pozorností, i kdyby ten pohled měl vydržet pouhou sekundu, či minutu – to stačí. A tento klid není něčím, co lze pěstovat; může nastat a nastane, pokud budete zcela pozorní, pokud budete schopni stále sledovat, sledovat své pohyby, svá slova, své pocity, pohyby své tváře a také všechno ostatní. Snaha napravit to, co pozorujete, přinese rozpor, pokud to však budete pouze sledovat, pak samotné to pozorování přinese změnu.
Jiddu Krishnamurti