Kto som? – alebo individualizáciou k objaveniu Pravej Vôle

Autor: Sebastián Jahič <ophagor@gmail.com>, Téma: Sebepoznání, Zdroj: jahic.blog.sme.sk, Vydáno dne: 13. 03. 2011

Už dlhé stáročia sa vedie spor na filozofickej a psychologickej úrovni, skúmajúci, či skutočne existuje niečo také ako ľudská prirodzenosť, či existuje niečo ako jedinečné ľudské ego, alebo či všetko správanie človek odkukal od okolia, okopíroval ho a naučil sa mu.


Viac menej platí, že obhajcami existencie čohosi ako je ľudská prirodzenosť sú zväčša individualisti, obhajcovia egoizmu, ktorí ním odôvodňujú svoje postoje, zatiaľ čo odporcovia ľudskej prirodzenosti sú kolektivisti a domnelí zástancovia altruizmu (samozrejme sú mnohé výnimky, napr. biblické kresťanstvo uznáva „zlú" povahu človeka, srdce človeka pokladá za hniezdo všetkej neresti, a preto chce človeka od jeho prirodzenosti odtrhnúť). Koncept Pravej Vôle (True Will), ktorý západnému svetu predstavil Aleister Crowley začiatkom 20. storočia, však nie je len obhajobou individualizmu a zavrhnutím komunitarizmu: je to koncept úplnej individualizácie non plus ultra tak ako o nej písal C. G. Jung, teda čosi, čo zďaleka presahuje aj samotný individualizmus tak ako ho väčšina ľudí chápe.

Najskôr si položte otázku: „Kto som?“ Iste si moji čitatelia privyrábajú rôznymi činnosťami, zastávajú také a také názory a trávia svoj čas inak, ako iní ľudia okolo nich. Máte takú a takú rodinu, takých a takých priateľov, také a také záujmy. Tvrdím však: vy nie ste to, čo si myslíte, že ste. Inými slovami: vaša práca z vás nerobí to, čo ste, ani vaša rodina, ani vaše záujmy, ani vaše názory, ani vaša príslušnosť k rase či národu, ani vaši predkovia, ani nič iné, len vy sami určujete to, čím ste. Všetko, čo si myslíte, že ste, táto práca, tieto koníčky, tieto postoje: to nie ste vy: tomu všetkému ste sa odniekadiaľ naučili, niekde ste to videli, odniekadiaľ ste to okopírovali. Človek nie je to, čím sa živí a čo robí, lebo tomu ho naučilo jeho okolie, spoločnosť, niečo cudzie, a on to bez otázky a námietky prijal. Ak by som ja, Sebastián Jahič, sníval o veľkom dome a krásnej manželke, nebol by to môj sen: je to sen ktorý som prijal zvonka, ktorý som napr. odpozoroval od svojich rodičov. Môže sa zdať, že túžba vlastniť dom a manželku je celkom „prirodzená,“ verím však, že ľudskej prirodzenosti sú pojmy „trvalý domov“ a „monogamia,“ či vôbec „manželstvo“ cudzie pojmy, ktoré len postupne vymyslela naša spoločnosť počas svojho historického vývoja. Rovnako však keby som viedol libertínsky, hedonistický život bohéma, ani to by som nebol skutočný ja: lebo rovnako som už počul o takých ľuďoch, a ak by som sa tak choval, len by som prebral ich spôsob správania sa (alebo moju predstavu o ich správaní sa), a strácal by som svoje skutočné ja v prospech nejakej umelej konštrukcie, ktorá sa volá napr. „slobodný život,“ ale v skutočnosti by ma zotročovala rovnako ako ktorýkoľvek feudál: ja by som si len myslel, že som slobodný, ale moje skutočné ja by bolo neslobodné, schované pod návalom nejakej umelej ilúzie, ktorú prebralo zvonka.

Západní obhajcovia individualizmu neobhajujú individualizáciu: naopak, pojem „individualizmus“ tak ako sa používa v našich trhovo-ekonomických konceptoch naopak predpokladá, že zaslúžilý človek sa chová ako zúrivý karierista, v ideálnom prípade ešte aj podporujúci konzum tým, že pritaká svojej vôle k moci neustálymi nákupmi drahých vecí a podobne. Proste aj onen "individualizmus" môže byť forma konformného správania. Nuž, možno si tým mastí svoje ego, ale pre mňa nie je individualistom, lebo sa v prvej rade nikdy nestal skutočným indivíduom: jeho snaha o úspech, nech vyzerá v porovnaní s komunitaristickým pojatím spoločnosti akokoľvek individualisticky, je v kontexte západnej spoločnosti postavenej na liberalizme rovnako namierená proti indivíduu, pretože táto snaha o úspech nepochádza z jeho najhlbších pohnútok a najtajnejších, najpôvodnejších a najjedinečnejších snov: je to pohnútka ktorú prebral z vonkajšieho sveta, možno od otca po ktorom zdedil podnik, možno z filmu o úspešnom mužov ktorý sa z nuly vypracoval na miliardára, možno úplne zinakadiaľ, ale podstatné je, že ju prijal zvonka, bola mu prakticky vnútená bez toho, aby si to uvedomil. Tento „individualista“ nie je o nič väčší individualista ako domorodec, žijúci v malej komunite v ktorej sa delia o všetko: lebo tento individualista rovnako ako ten domorodec robí len to, čomu sa naučil zvonka.

Čo je teda tá Pravá Vôľa? Je to niečo, čo je každému indivíduu skutočne vlastné, jeho najpravejšia vôľa ktorá by v ňom bola prítomná a nejakým spôsobom by sa prejavovala, nech by bol narodený a vychovaný kdekoľvek, nech by mal za sebou akékoľvek zážitky a skúsenosti s akýmikoľvek ľuďmi. Pravdepodobne ide o kombináciu istých geneticko-astrologických faktorov, do ktorej Crowley zakomponoval ešte viac mystiky. S poznaním tejto Pravej Vôle sa má človek narodiť, ale časom, výchovou, osobnými skúsenosťami, výhrami a porážkami sa od nej vzďaľuje, a po puberte (čo je niečo ako posledné predsmrtné kŕče Pravej Vôle, alebo často ani to nie) sa stratí na dne jeho podvedomia úplne. Na to, aby človek objavil svoju Pravú Vôľu, si najskôr musí uvedomiť, že všetko (alebo takmer všetko), v čo verí, v čo dúfa, po čom túži, to všetko je lož, je to niečo čo prebral zvonka. Musí si uvedomiť, že ľudia okolo neho nie sú skutoční ľudia, ale sú to rôzne kópie imitácií niekoho iného. Napr. vždycky keď som viedol debatu, ktorú si dovolím nazvať filozofickou, napr. s nejakým kresťanom, alebo nejakým obhajcom komunitarizmu, alebo naopak individualizmu, od každého som počul viac-menej tie isté argumenty v prospech jeho názorov (od kresťana kresťanské, od individualistu individualistické...), samozrejme rôzne skreslené podľa jeho inteligencie, všeobecného rozhľadu, vyjadrovacích schopností a podobne. Keď som niekoľkým rôznym kresťanom, ktorí sa nikdy nestretli a boli z iných, dokonca i navzájom nevraživých cirkví, povedal, že som svoju vieru dávno prehodnotil, vždycky som čelil TOMU ISTÉMU trúchlivému pohľadu, pozerajúcemu sa na mňa v smútku ako na stratenú ovečku. Vždycky, keď som sa niekomu vysmial z jeho konzervatívnych názorov, cítil som z neho v jadre ten istý, ale navonok rôzne intenzívny (myslím si, že bol len vždy inak tlmený) a rôzne prejavený hnev. Dnes už viem, že ja som sa nerozprával so skutočnými ľuďmi, keď sme sa rozprávali o tomto: rozprával som sa s tými ideami, ktoré si tí ľudia vzali do svojej hlavy, a v prospech ktorých títo ľudia stratili svoju Pravú Vôľu, a ktoré rozprávali cez ich ústa. To neboli vlastné názory tých ľudí, to neboli ich argumenty, to všetko niekde už počuli, prípadne v lepšom prípade vymysleli nový argument z toho, čo už vedeli a čo si dali dokopy, ale tým v skutočnosti len prispeli k tomu, že rozvinuli ideu čo sa usadila v ich hlave a zotročovala ich, oni nevytvorili nič skutočne vlastné a nové, lebo to, k čomu dospeli, k tomu by časom aj tak časom dospel niekto iný. Skutočne, ani ten domnelý individualista nie je indivíduum (i keď je pravda, že individualisti sú často omnoho bližšie k svojej pravej vôli než tí, ktorí už úplne dobrovoľne strácajú svoje ego v prospech niečoho iného), je len obhajcom nejakej idey a nositeľom nejakej kultúry, ktorá sa cez neho snaží uchovať samú seba – zďaleka nie je jedinečný, ako sa mu to jeho ideológia snaží klamlivo nanútiť. 

Ak by niekto chcel objaviť svoju Pravú Vôľu, musel by sa celkom odosobniť od všetkého, čo kedy prežil, od každého rozhovoru čo kedy viedol, od každej osoby s ktorou kedy bol a o ktorej kedy vedel, od každej knihy čo kedy čítal, proste od celého svojho života, lebo život nie je nič iné ako naberanie cudzích ideí potláčajúcich Pravú Vôľu. Podľa toho čo o tom Crowley, ktorý o sebe tvrdil, že pozná svoju Pravú Vôľu, povedal, usudzujem, že jej spoznanie by malo byť možné len dlhoročným samotárstvom, v ešte lepšom prípade úplnou izoláciou, a množstvom meditácií, v ktorých sa človek bude pomaly vnárať do svojho podvedomia, dvíhať jeden po druhom svoje osobné zážitky, aby sa pomaly dostal na spodok, kde má ležať jeho Pravá Vôľa. Je to podobné čosi ako v biblií, keď Kristus povedal: „buďte ako deti.“ Na túto absolútnu individualizáciu sa človek musí odosobniť úplne od všetkého, od svojej rodiny, od svojich najtajnejších snov, dokonca (a na toto by hlavne nemal zabudnúť) aj od toho Crowleyho, aj od všetkých východných tradícií z ktorých tento koncept vychádza, aj od celého pojmu Pravej Vôle, aj od tohto článku: lebo aj tento článok je pre vás len čosi z vonkajšieho sveta, čosi cudzie a skresľujúce, čosi, čo by v poslednej chvíli mohlo zruinovať snahu objaviť Pravú Vôľu, ak by sa to včas neodvrhlo, ak by ste sa od toho včas neodosobnili.

A aká má tá Práva Vôľa byť? O tom sa nemôžem rozpisovať: Práva Vôľa má byť u každého jedinca jedinečná a neopakovateľná. Jeden chlapec vyrástol z nuly a stal sa miliardárom. Dvojča toho chlapca bolo unesené amazonskými ľudožrútmi, bolo nimi vychované, a napriek tomu, že bolo inej rasy a teda logicky aj v istej miere diskriminované, v dospelosti to dotiahol na patriarchu, náčelníka kmeňa. Tak, ako jednovaječní súrodenci by mali mať veľmi podobné Pravé Vôle, tak aj títo dvaja chlapci, i keď vyrastali v celkom odlišných spoločnostiach, dokázali, že mali niečo spoločné. To bola tá Pravá Vôľa: jej objavenie cez odosobnenie sa od svojich zážitkov ju má manifestovať naplno a zbaviť všetkých kultúrnych skreslení, dokázať, že to nie je len napr. akási vôľa po úspechu, ale že je to niečo viac. Čo viac, to nemožno povedať, lebo ja sám som svoju Pravú Vôľu neobjavil, a aj keby som napísal, čo si myslím o tom, že čo to „viac“ bude, tak by som vás len zviedol k nejakým uceleným predstavám ktoré by ste prijali zvonka a ktoré by vám bránili v objavení vašej Pravej Vôle (a možno by ste sa stali otrokmi rovnakého omylu, aký teraz nevedomky zastávam ja). Veru, viem si predstaviť, že ak by ste sa pri takejto meditácií, pri ktorej sa snažíte odosobniť od všetkého čo ste kedy zažili, by sa vám, zdalo, že vo vás ostáva veľké nič, veľké vákuum a prázdno, a začali by ste zastávať ten rouseauský názor, že človek je skutočne len to, čo zažil, čomu sa naučil a k čomu bol vychovaný: ja vám radím, vydržte. Sám som dlho mal ten istý pocit, ale teraz už viem, že tam dole niečo je, klenot na dne ľudskej duše, tá Pravá Vôľa, zatiaľ je celkom nedosiahnuteľná, ale vždy sa k nej priblížim o malý kúsok bližšie.

Skutočne len v dospelosti, keď už je človek zabezpečený, keď sa vyzná vo svete a vie v ňom prežiť, až vtedy je možné hľadať a nachádzať Pravú Vôľu: malé dieťa si nemohlo svoju Pravú Vôľu ponechať, muselo sa jej vzdať aby sa prispôsobilo pravidlám spoločnosti, ktorá ho síce odvádza od neho samého a miesto jeho Pravej Vôle mu vtĺka do hlavy lživé a cudzie náboženské, filozofické a ideologické koncepcie: ale aspoň ho naučí ako prežiť. Keď už teda človek vie prežiť, a znovuobjavil aj svoju Pravú Vôľu, čo má potom robiť? Budem potom už jeho zmysel života naplnený? Kdeže: ten nespočíva v hľadaní či nájdení Pravej Vôle, ale v jej vykonávaní: tak, ako je hlavné krédo Crowleyho systému Thelémy: „Do What Thou Wilt,“ čo s bežne prekladá ako „Rob čo ty chceš,“ ale presnejší preklad by podľa mňa znel „Rob to, čo ti je po Vôli,“ lebo oná Práva Vôľa sa tu má na mysli. Znovuobjavená Pravá Vôľa a celoživotné skúsenosti by mali, podľa tých, čo vraj svoju Pravú Vôľu opäť našli, byť schopné koexistovať pri sebe. Inými slovami: „Robte to, čo chcete robiť, ale najskôr zistite, že čo skutočne chcete robiť.“