Sladká samota

Autor: Sebastián Jahič <ophagor@gmail.com>, Téma: Sebepoznání, Vydáno dne: 01. 06. 2011

Človek sa narodí, je vychovaný, odmenami a trestami usmerňovaný, je zaradený do spoločnosti a stáva sa z neho dobrý občan. Všetkému, čomu sa naučí, sa naučí preto, aby to využil v kontakte s inými ľuďmi, v spoločnosti. Socializácia ide až tak ďaleko, že mnohí sú začlenení do kolektívu natoľko, že ak sú niekedy ponechaní osamote, sami medzi štyrmi stenami alebo niekde na odľahlom mieste, tak ich po čase pochytí úzkosť – je to úzkosť z bezprostrednej blízkosti toho, koho po celý život najviac zanedbávali, koho nechali zmeniť na kópiu niekoho iného. Cítia, že ostali sami – so sebou.



Vskutku väčšina ľudí ktorých poznám (a teraz hovorím predovšetkým o tých, ktorí nepatria do okruhu mojich najbližších priateľov) dlho sama so sebou nevydržala. Experimentoval som s nimi, snažil som sa s nimi izolovať na niekoľko dní, na chate, v zamknutom byte – vo viac ako polovici prípadov neprešlo ani 24 hodín, a už cítili potrebu ísť von, do podniku, medzi ľudí, zabaviť sa... hlavne niektoré dievčatá, aj ak som ich vopred oboznámil so svojím úmyslom, vydržali tak do rána a už museli do nákupného centra.

Som čudný za to, že si dokážem vychutnať svoju samotu, to, že ostanem len sám so sebou? Ja si myslím, že samotu si dokážem vychutnať preto, lebo dokážem seba samého skutočne milovať. Naša spoločnosť sa tvári ako individualistická: ale nie je taká, aspoň nie tak ako individualizmus chápem ja. Keby bola skutočne individualistická, tak každé indivíduum by sa dokázalo milovať skutočné, použijem nesprávny pojem: bytostné ja. Miesto toho však milujeme svoj falošný obraz v zrkadle: teda to, ako vyzeráme (ako kópia nejakej hviezdičky, alebo politika, proste konformne); čo sme dosiahli, naše úspechy (vždy dosiahnuté len napodobňovaním niekoho iného); proste ten vonkajší obraz, ktorý je síce chvíľu krásny, ale len dokým ho môžeme niekomu ukázať a pred niekým sa s ním vystatovať. Keď sme osamote, zavretý v nejakej ponurej komnate alebo zaseknutý kdesi 50 kilometrov od civilizácie, tak je nám náš ťažko budovaný obraz nanič -  naopak, mnohí si začnú uvedomovať, že koľko času premárnili masturbovaním svojho falošného ega.

Aby som zaviedol nejakú terminológiu, budem túto lásku k falošnému Ja nazývať egoizmus – ktorý napriek tomu, ako vystatovačne sa tvári, v konečnom dôsledku bez iných, pred ktorými by sa mohol povyšovať, ostáva celkom prázdny a nič neznamená. Od neho odlišujem filautiu – lásku k vlastnému bytiu, a to bytiu, ktoré je oslobodené od všetkého, čomu sa prostredníctvom piatich zmyslov od svojho narodenia naučilo, čo mu bolo darované a čo získalo.

Jedine ak vo filautickom zmysle človek miluje seba samého, tak môže odísť do hôr a v samote rozjímať i celé mesiace, na rozdiel od egoistu, ktorý sa stal otrokom svojho falošného ega. (Existuje i skupinka ľudí, ktorá svoje samotárstvo nemyslí úprimne – teda tiež ho len od niekoho odpozorovalo a svojou samotou si napĺňa svoju kultúrnu povinnosť. V minulosti to boli rôzni potulní asketickí mnísi, dnes to sú napr. gotickí podivíni. Takíto nie sú nič lepší od egoistov, lebo v svojej samote nemilujú samých seba, ale ideu, čo im ich samotárstvo podvedome nanútila) Keď je bežný človek dlho osamote, tak začne premietať o svojom bytí, a vrátia sa k nemu všetky zlé veci, ktoré rýchlo potrebuje otupiť a utopiť v niečom z vonkajšieho sveta – v kontakte s priateľmi, v práci, v alkohole – len aby sa necítil osamelý, prípadne nezamestnaný (pri každej sústredenej činnosti človek odchádza od seba samého. Preto je napr. workoholizmus liekom, alebo aspoň tlmiteľom depresií). Zato ja, trúfam si tvrdiť, za to, že si uvedomujem, že som len „obeťou“ toho, kam a v akej dobe som sa narodil (neviem, ako vy, ale ja som bol vrhnutý do tejto existencie, a nemal som na výber, ktorej matke v ktorom storočí a v ktorej krajine sa narodím), a s čím som teda s takým rodným listom prišiel do styku a čomu sa naučil – teda tomu, že som Slovák, že by som mal byť napr. kresťan – a rovnako som sa mohol narodiť do židovského, moslimského, hinduistckého, černošského, (nedajbože!) maďarského prostredia – a že teda nič čo pochádza z vonkajšieho sveta; vrátane rasizmu, náboženstva, identifikácie sa s nejakou kultúrou, ale aj pojmov ako liberalizmus či ego, teda pojmami, ktoré sa v svojej podstate priečia skutočnej ľudskej povahe; nič z toho nemôže byť pre mňa ani pre nikoho pravé a sväté: vďaka tomu sa dokážem stiahnuť do samoty a prebývať v nej, lebo viem, že ja tu som pre seba, a nie pre niekoho alebo niečo iné.

A áno, vy škodoradostníci mysliaci si, že len obhajujem svoju asocionálnosť: mám aj zamestnanie, aj priateľov, a dokonca si niekedy aj vypijem.

Zišlo by sa mi zakončiť blog slovami nejakej väčšej filozofickej autority, ako som ja. Nemám síce Sv. Augustína moc v láske, ale tento výrok by som mohol mať pokojne aj na náhrobku: Noli foras ire, in eipsum reddi; in interiore homine habitat veritas.

Znamená to: Nechoď von, ale vráť sa do seba;  lebo v ľudskom vnútri prebýva pravda.