Vzdor proti Pánovi temnôt

Prečo by chcel Ježiš spáchať samovraždu? Išlo o zopakovanie starovekého rituálu „(seba)obetovania boha“? Alebo išlo len o fanatické vzbĺknutie ústiace do nechutnej popravy ako to bolo v prípade takých mučeníkov ako al-Halládž alebo Mání? Alebo azda je ukrižovanie ezoterická metafora vypovedajúca o tom, že človek je bezmocne vydaný napospas dvom prekríženým priamkam, z ktorých jedna sa volá čas a druhá priestor? Je kríž pred-einsteinovským symbolom jednoty času a priestoru?

O gnostických sektách sa zlomyseľne rozširovalo, že medzi ich obrady zahŕňali aj samovraždu. Napríklad tzv. endura katharov sa často považuje za samovraždu. Pritom endura (z latinského endurare) znamenala „vytrvalosť v askéze“, teda vytrvalosť a odhodlanosť v hladovaní. Endura mala predstavovať odpútavanie sa do hmotného sveta. Pravdaže, vrcholom takéhoto odpútavania sa od hmoty je smrť, čiže, nakoniec, predsa len treba potichu priznať, že za endurou stojí samovražedná pohnútka. Samovraždu však odsudzuje iba inštitucionalizované, so štátom spriahnuté kresťanstvo, a odsudzuje ho preto, lebo v čase upadajúceho staroveku (v antike samovražda mala istý nádych heroického činu) a formujúcich sa feudálnych štátov samovražda predstavovala prejav slobodnej vôle, vykĺznutie spod kontroly feudálneho pána a v neposlednom rade aj úbytok pracovnej sily. Takzvané kacírske sekty, z ktorých mnohé boli pokračovateľkami antického ezoterizmu, nemuseli k samovražde nevyhnutne zaujímať taký negatívny postoj ako predstavitelia svetskej i cirkevnej moci, ktorá dokonca aj Judášovi prišila zločin samovraždy.

Prečo by teda chcel Ježiš spáchať samovraždu? Gnostické sekty verili, že svetu vládne Pán temnôt. Katharskí kazatelia s obľubou citovali istú pasáž, ktorú si môžeme vyhľadať v synoptickom (koľký humor!) Evanejliu podľa Jána, kde Ježiš hovorí: „Už s vami nebudem veľa hovoriť, lebo prichádza knieža sveta.“ (Jn, 14, 30) Ďalší odkaz na Pána temnôt: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von.“ (Jn, 12, 31) Ježišovo mučeníctvo (hoci aj v symbolickej rovine) má byť odhalením (apokalypsou, „súd nad týmto svetom“ rozumej: interpretácia pravej povahy tohto sveta) ľudského údelu v hmotnom svete: čokoľvek urobíme, náš čas sa kráti, opotrebúvame sa na kríži času a priestoru, spejeme v ústrety chorobe a smrti. Mať toto neprestajne na vedomí a pritom s odvahou žiť - to je azda jediný spôsob, ako preľstiť nástrahy Pána temnôt. Ježišovo učenie je začiatkom apokalypsy, neprestajného, zdĺhavého, bolestivého odhaľovania povahy sveta, hľadania v temnotách. Tento fakt sa pred nami svetské a cirkevné autority všemožne a dlhé stáročia snažia zatajiť.

Spoľahlivý učeník Judáš

Pred piatimi rokmi bol objavený rukopis (napísaný pravdepodobne v rokoch 220 a 340), ktorý vchádza do dejín ako Evanjelium podľa Judáša. Výsledky päťročnej rekonštrukcie a prekladu zlomkov textu boli publikované (aká náhoda! A potom, že človek nemá veriť konšpiračným teóriám) týždeň pred veľkonočnými sviatkami (rok po smrti konzervatívneho pápeža Jána Pavla II.). Z textu, ktorý bol napísaný v koptštine, sa dozvedáme, že Judáš bol Ježišovým najbližším učeníkom: „Odstúp od ostatných a ja ti vyjavím mystériá kráľovstva. Je možné, aby si ich dosiahol, ale budeš veľmi trúchliť... Pozdvihni oči svoje a zhliadni na ten oblak a na svetlo v jeho vnútri a na hviezdy, ktoré ho obklopujú. Hviezda, ktorá je pred ostatnými, je to tvoja hviezda.“

Judáš, ako Ježišov milovaný nasledovník, po dohovore s Ježišom, napomáhal urýchleniu jeho smrti. Český spisovateľ Jan Jandourek píše, že text evanjelia vznikol v gnostickej komunite a že Judáš svojou zradou dosiahol, aby sa Ježiš oslobodil od pozemského tela a teda aj od sveta. Dodávam, že táto gnostická komunita sa prikláňala k: a) tomu, že Ježiš mal fyzické telo; b) že bol ukrižovaný. Dostali sme sa do zaujímavej situácie. Vlastne do zaujímavej situácie sa dostali kresťania, ktorí veria, že všetko, čo sa o Ježišovi vie, a čo o ňom tvrdia oficiálne autority, je pravda až na príbeh o Judášovi. Judáš zrazu nebol zloduch; Judáš totiž napomáhal dobrej veci, bol najbystrejší a najobetavejší. Skrátka do koča i do voza, priateľ do každého nečasu. A pravdepodobne to bol aj kontroverzný intelektuál, Ježišov náročný, no prajný oponent, ako o tom hovorí Norman Mailer v knihe Evanjelium podľa Syna.

Nemilosť pretrvá

Jandourek poznamenáva, že objav Judášovho evanjelia vieru kresťanov pravdepobne neoslabí. Smutné je, že asi má pravdu. Stačí si prečítať v tlači, ako na Evanjelium podľa Judáša zareagovali slovenskí kresťania. Napríklad mikrobiológ Ivan Jányi: „Kto čítal apokryfy podľa Magdalény alebo Tomášovo evanjelium, musí po prvých riadkoch zistiť, že ide o nekonzistentnú zmes panteizmu, ktorá odporuje Starému zákonu. Totiž, evanjeliá sa neposudzujú iba konzistenciou, ale i nerozporom už k textom, ktoré boli zapísané pár storočí predtým, ako žil Kristus alebo samotní pisatelia.“ Odhliadnime teraz od toho, že autor citovanýc riadkov nemá jasno v tom, čo je to panteizmus a že čítanie Tomášovho evanjelia neznamenalo preňho pražiadnu inšpiráciu. Veľká škoda, že mu ani nenapadlo zamyslieť sa nad tým, že: a) starozákonné proroctvá mohli byť dodatočne prispôsobené novozákonným udalostiam; b) novozákonné udalosti boli násilne prispôsobené starozákonným udalostiam; c) došlo k silným dezinterpretáciám starozákonných textov, čiže starozákonné texty hovoria o úplne inom mesiášovi; d) Židov ani nenapadlo Ježiša považovať za ohláseného mesiáša; e) pôsobenie Ježiša historicky nie je stále hodnoverne dokázané, tak ako možno hovoriť o tom, že starozákonné proroctvá podporujú udalosti spomínané v evanjeliách?

Ďalšie úvahy pána mikrobiológa sú už, žiaľ, musím to takto povedať: naozaj primitívne a groteskné: „Velebiť Judáša podľa apokryfu ako napĺňateľa Ježišovej vôle je schizofrenické a logicky protirečivé. Ježiš sa mohol nechať chytiť v Jeruzaleme sám a nemusel vo svedomí zaťažovať iného. Je rozdiel, ak Boh pozná dopredu udalosti a vmanévruje človeka do hriechu, alebo pozná udalosti, lebo vie dopredu, ako sa ten človek zachová v ponechanej slobodnej vôli. Keby Ježiš vyzval Judáša, aby ho zradil, spáchal by hriech aj Ježiš. Toto je ten odkaz Judášovho apokryfu.“

K vyššieuvedenému citátu by som rád pripojil pár otázok, len tak pre prípadné zamyslenie: Kto tvrdil, že Ježiš nekonal schizofrenicky? Čo znamená vyznanie, ktoré znie: Verím, lebo je to absurdné? Kto tvrdil, že viera a logika musia pasovať? Kto tvrdil, že Ježiš nespáchal hriech? Neznie slovné spojenie „vmanévrovať človeka do hriechu“ ako priereknutie, ktoré mnoho prezrádza o tom, ako v skutočnosti kresťania zmýšľajú o sebe, o svojich blížnych a o svojom bohu? Nie je objahoba verzie, že Judáš bol zločinec kolosálne smiešna v tom okamihu, od ktorého budeme o evanjeliách hovoriť ako o súbore mystických podobenstiev? Opäť sme pritom, že samotní pravoverní kresťania majú veľkí zmätok v tom, ako vlastne majú vnímať tie svoje sväté knihy, keď raz ich berú doslovne, v rovine spoľahlivej historickej faktografie a v ďalšej chvíli sa úlisne uchyľujú k tomu, že vlastne ide o mystérium a podobenstvo?

Slepota naša posvätná

Zmätočnosť kresťanskej mysle vhodne reprezentuje zamyslenie z pera publicistky Terézie Kolkovej: „Veľká noc je o dobrovoľnom prijatí Judášovho bozku. Vnútorné zachvenie, keď Ježiš pri poslednej večeri hovorí o svojom zradcovi, láskavé podanie smidky chleba na cestu k 30 strieborniakom, nepochopiteľne pokojné zvítanie v Getsemanskej záhrade - to sú gestá, v ktorých sa kresťanské evanjelium koncentruje ako málokde. Veľká noc je o premenení dobrovoľne prijatého utrpenia na spásnu silu. O smrti, z ktorej sa vstáva; o odumretí zrna, ktoré prináša úrodu; o strate vlastného života, ktorý až potom môže byť naozaj nájdený. V spojení svojich smrtí a strát s tou Kristovou, víťaznou, nachádzajú nové a nové generácie už dvetisíc rokov zmysel života. Keď v živote obetu nahradíme špekuláciou, oberieme ho o zmysel.“

Len či nie je veľkou a chorou špekuláciou práve to, čo odznelo v predchádzajúcej vete. Vždy si totiž veľmi kruto musíme položiť otázku, či dokážeme obetu očistiť od konvencie, masochizmu, farizejstva... A špekulácie slúžia na to, aby sme odzrkadľovali stav sveta (speculum - latinsky zrkadlo) a zbavovali ho falošných nánosov... Málo totiž záleží na tom, či Judášovo evanjelium je alebo nie je podvrh a aké špekulácie sa budú okolo neho rozvíjať. Dôležité je, čo sa v spojitosti s ním v kresťanských kruhoch a z kresťanského „myslenia“ vyplavuje. Podobne ako v prípade rozprávok Dana Browna.

Brownove romány, ktorých dôveryhodnosť je druhoradá, rovnako ako aj Judášovo evanjelium, alebo aj všetky budúce nálezy apokryfných a ezoterických textov len upozornili na to, že zaslepenosť aj naďalej zostáva neodmysliteľným pilierom čoraz fundamentalistickejšieho kresťanstva. Keby sem dnes zostúpil Ježiš, nikto by ho ani nespoznal, ani nepočúval. (Dostojevskij to v príbehu o Veľkom inkvizítorovi v Bratoch Karamazovcoch dostatočne jasne vykreslil.) Nikto by si toho trhana, tuláka a rebela nevšímal. Vy azda áno? A verili by ste mu, keby vám povedal, že všetko je inak a že pravda je inde, napríklad v apokryfoch a gnostických evanjeliách? V ignorancii by vynikli zrejme kresťania, ktorí už vedia, že sa majú pred falošnými prorokmi mať na pozore. Nevedia však jedno: že oveľa dôležitejšie je mať sa na pozore pred vlastnou falošnosťou. Ostatne, krvou hojne pokropené dejiny ukazujú, že statočne a vytrvalo odignorovali aj učenie toho, koho za falošného proroka rozhodne nepovažovali.