Skutočnosť, že súčasný trend celosvetovej migrácie nemá iba samé pozitíve stránky, ale naopak, prináša aj mnohé negatíva, túto skutočnosť si už dokonca uvedomujú aj mnohí, iba na hmotu a hmotný prospech zameraní ľudia.

   I oni totiž pripúšťajú, že takzvaný „odliv mozgov“ môže spôsobiť mnohým národným ekonomikám dnes ešte ťažko predvídateľné škody a je to teda pre nich celkom určite isté ochudobnenie. Ochudobnenie, už aj tak menej ekonomicky vyspelých štátov.

   Avšak paradoxne, ako sme si už v súčasnosti zvykli, to, čo poškodzuje záujmy jedného národa, slúži zároveň ku prospechu a ešte väčšiemu zveľadeniu bohatstva národa iného. No a ten, komu podobný stav pozemsky prospieva, ten sa ho potom snaží všemožne podporovať a nemá samozrejme záujem, otvorene hovoriť o negatívach, ktoré so sebou prináša.

   A keďže, ako všetci vieme, z tejto situácie profitujú predovšetkým takzvané „vyspelé“ štáty, sú to práve oni, ktorí vyvíjajú veľké úsilie, aby silou svojho vplyvu a mocou peňazí mediálne, a teda svetonázorovo, všade presadili iba svoju vlastnú „pravdu“, ako tú najsprávnejšiu. Svetovú verejnú mienku teda spracúvajú do podoby, vyhovujúcej len ich vlastným záujmom, alebo, inak povedané, oni určujú, čo je dobré a správne. Či táto cesta k vlastnému prospechu náhodou nebrzdí rozmach a nenarušuje záujmy niekoho iného, to ich už samozrejme nezaujíma.

   No a popísaný, bezohľadný dôraz iba na svoje vlastné dobro, ktorý vo svojej podstate už jednoducho počíta so zneužívaním iných, tento postoj je potom cestou politického vplyvu „nadiktovaný“ aj vládam ekonomicky a hospodársky menej vyspelých štátov. Vládam, ktoré následne, pod silným tlakom záujmov niekoho iného, mnohokrát účelovo klamú a zavádzajú vlastné národy.

   No a okrem takzvaného „odlivu mozgov“, čiže dočasného, alebo trvalého odchodu tých najschopnejších, sú štáty s menej vyspelou ekonomikou taktiež ponižujúco tlačené do dehonestujúcej pozície akýchsi dodávateľov lacnej pracovnej sily, určenej pre pracovné trhy takzvaného „vyspelejšieho sveta“.  

   A to samozrejme ešte nie je všetko! Populačný potenciál chudobnejších národov tvorí zároveň i určitý zdroj „mladej krvi“, ktorou majú byť a aj sú „osviežované“ a doplňované, prestárnuté populácie ekonomicky vyspelejších štátov.

   A keď sme sa už istým spôsobom dostali k zmienke o „krvi“, tento celkový, súčasný stav možno naozaj veľmi výstižne prirovnať k istému druhu ... upírizmu! Áno, priam sa tu totiž natíska určitá podobnosť s bytosťou, ktorá sa vo dne skrýva a von vzchádza iba po zotmení, aby v tme, poskytujúcej ochranu a zastierajúcej skutočné úmysly, vystriehla svoju obeť a vysala z nej životnú silu. No a presne rovnaké, potupné a postupné odsávanie životných síl iných národov sa v skutočnosti skrýva i za súčasným, toľko ospevovaným a vyzdvihovaným, trendom celosvetovej migrácie.

   A je tiež veľmi zaujímavé, že dokonca aj dnešný, globálny svetový „upírizmus“ sa odohráva v noci. V hlbokej noci, ktorú predstavuje absolútne odvrátenie sa ľudstva od poznania, a teda logicky aj dodržiavania, istých vyšších Zákonitostí, spravujúcich univerzum. Človek totiž vždy je a zostáva nedeliteľnou súčasťou veľkého celku, plne podliehajúcou účinkom jeho Zákonitostí. A to dokonca i bez ohľadu na to, či o nich niečo vie, nevie, alebo nechce vedieť. V konečnom dôsledku mu však musí podobná nevedomosť prinášať iba mnohoraké škody, všemožné zlo a stupňujúce sa utrpenie, čoho sme nakoniec v súčasnosti všetci svedkami.

   Ale vráťme sa späť. Bohaté a ekonomicky silné národy, avšak národy, akoby pomaly strácajúce schopnosť vlastného seba obnovovania, sa za každú cenu snažia udržať na vrchole moci a celosvetového vplyvu. Aby ale niečoho podobného boli naozaj trvalo schopné, nevyhnutne k tomu potrebujú istú mieru životných síl iných národov. Národov, ktorým je za týmto účelom, rôznymi spôsobmi a formami, celkom vedome odsávaná „mladá a svieža krv“. Tieto národy sa však, v dôsledku trvalého úbytku určitej časti svojej populácie, stávajú potom slabšími a nemôžu dosahovať toho rozmachu, ktorý by vo svojej plnej sile dosiahnuť mohli a mali.

   Lebo peniaze, ktoré obdržia, ako určitú protihodnotu, predstavujú iba slabú náhradu za spôsobenú, „živú“ stratu, pretože schopnosti a predpoklady ľudí, ktorí by možno vedeli posunúť vlastné národy ďalej a nasmerovať ich na cestu k vzostupu, práve oni a ich schopnosti sú v tomto smere nenahraditeľne stratené. Sú totiž využívané inde a v prospech niekoho iného.

   Takto to však v žiadnom prípade nemá a nesmie byť! Národy predsa nemôžu prosperovať na úkor iných národov. Podobný stav preto nemožno v nijakom prípade považovať za niečo normálneho, nemožno ho schvaľovať, ospravedlňovať, alebo dokonca považovať za pokrok. Takýto stav treba bez prikrášľovania označiť pojmom, ktorý mu plne zodpovedá, a síce, pojmom ...zvrátenosť!

   Je to naozaj zvrátenosť toho najnižšieho druhu, pretože jeho skutočnou podstatou je zákerné parazitovanie jedného na druhom. Parazitovanie, ktoré nesmie, nemôže a nebude mať viacej miesta na zemi!

   Všetky národy sveta sa totiž v skutočnosti majú stať veľkými iba svojim vlastným úsilím. Iba na základe rozvinutia svojich vlastných schopností a predpokladov, bez utláčania iných.

   Národy zeme majú byť ako kvety na lúke, z ktorých každý je úplne iný, pričom nádheru celku tvorí práve pestrosť a rozmanitosť. Lebo iba svojou rôznorodosťou a osobitosťami sa môžu vzájomne obohacovať, dopĺňať a osviežovať. V prostom a jednoduchom rešpektovaní týchto princípov spočíva záruka zdravého a plnohodnotného vývoja celej našej planéty, pretože jednotlivým národom je práve ich vzájomnou rozdielnosťou veľmi múdro a nenásilne stanovená určitá hranica, ktorá ich od seba oddeľuje. Oddeľuje ich hlavne preto, aby sa každý z nich naučil používať k svojmu vlastnému rozvoju len a len svoje vlastné sily.

   Pozornosť sa teda musí bezpodmienečne sústreďovať do vlastných radov, na vlastné sily, schopnosti a zdroje. V nijakom prípade totiž nemožno aj naďalej, ako je tomu v súčasnosti „dobrým“ zvykom, hľadieť zo závisťou a nenásytnou chamtivosťou na vlastníctvo iných národov. Nech už ide surovinovú základňu, ľudský potenciál, alebo niečo iného. Jedine v plnom zameraní sa na rozvinutie vlastných schopností tkvie cesta k skutočnému pokroku a zároveň i k plnohodnotným a dôstojným vzťahom medzi národmi, ako i medzi jednotlivými ľuďmi navzájom.

   A všetky ostatné cesty, aj keď sa snáď budú niekomu zdať rýchlejšími, pohodlnejšími a bez problémov ľahko realizovateľnými, či už vojenskou silou, alebo ekonomickým nátlakom, všetky podobné cesty, už z povahy veci samotnej, nemôžu prinášať to požehnanie a mier, o ktoré utláčatelia usilujú, ale naopak, iba mnohorakú bolesť a utrpenie miliónov ľudí po celom svete. Bolesť a utrpenie, ktoré sa nakoniec, v neomylnom pôsobení vesmírnych Zákonitostí, vráti naspäť tomu národu, ktorý sa pre svoj vlastný prospech odvažoval bezohľadne zneužívať iné národy.

   A týmto neodvratným spätným účinkom sa nebude možné ubrániť nijakou vojenskou, ani ekonomickou silou, nijakým naučeným a doteraz vždy osvedčeným klamstvom a podvodmi, nijakým odvolávaním sa na pokrivené a účelovo prispôsobované pozemské právo. Tieto účinky budú totiž výrazom vyššej a neomylnej Spravodlivosti, ktorá dáva každému v plnej miere prežívať a preciťovať presne to, čo on sám spôsoboval iným.

   PS. Na základe vyššie uvedených argumentov možno tiež veľmi jasne pochopiť, prečo treba povedať rozhodné NIE, plánovanej radarovej základni v Čechách. Tento krok je totiž očividným svedectvom neprípustnej rozpínavosti národa, osobujúceho si, pod rôznymi zámienkami, právo diktovať svoju vôľu takmer po celom svete. Niečo podobného však nie je a ani nikdy nebolo v súlade so Zákonitosťami vo stvorení a tento fakt by pre nás mal byť prvoradým a smerodatným.

   K zaujatiu správneho postoja k celej záležitosti si je preto potrebné uvedomiť predovšetkým dve veci: Po prvé, ako už bolo spomenuté, neodôvodnenosť, neprípustnosť a neopodstatnenosť podobného kroku z hľadiska vyšších Zákonitostí a po druhé, aj keď sa to snáď bude zdať v dnešnej dobe mnohým, ako niečo úplne nereálneho, istú, dokonca aj históriou overenú, schopnosť Českého národa hájiť a presadzovať tie najvyššie princípy.

   Ak sa totiž pozrieme do minulosti, práve Český národ bol v Európe povestný odvážnym hájením spomínaných, vyšších Zákonitostí, hájením Pravdy a Spravodlivosti, za ktoré sa, hoci aj so zbraňou v ruke, neváhal postaviť voči celému vtedajšiemu „kultúrnemu“ svetu.

   A aj keď v súčasnosti prežívame úplne inú dobu, i dnes, rovnako, ako kedysi, sa opäť snažia „cizáci“ dostať do područia, duchovne, ako aj hmotne ovládnuť a mať pod kontrolou zem Českú. Samozrejme, nedochádza k tomu otvorenou inváziou, ale omnoho rafinovanejšie, „inteligentnejšie“, spôsobmi, primeranými 21.storočiu. To, čo sa však zmenilo, sú iba tieto spôsoby. Vlastná podstata a jadro všetkého, čiže ľudská chamtivosť a túžba po ovládaní iných totiž zostávajú po stáročia stále rovnaké.

   Avšak Česká zem patrí iba českému národu! Celá a bezvýhradne! Žiadny cudzinec nemá právo ani len na jediný centimeter z nej. Tak je to chcené práve vyššími Zákonitosťami, ktorými mu bola darovaná. Fakt, že zástupcovia pozemského zákonodarstva tvrdia niečo iné, tento fakt je iba výrečným svedectvom toho, komu v skutočnosti slúžia, zapredávajúc pri tom nespochybniteľné práva svojho národa na vlastnú suverenitu.

   Český národ však napriek všetkému a všetkým musí stáť hrdo, samostatne. On sám totiž ešte ani len netuší, aké veľké duchovné hodnoty v sebe skrýva a následne, aká veľká zodpovednosť mu z toho vyplýva. Aby však mohol splniť všetko, čo je od neho očakávané, nesmie byť vazalom a služobníkom mocných.

   Vo svojej zdravej národnej hrdosti sa mál radšej oprieť o veľké tradície svojich predkov, ale najmä o poznanie a vedomý súlad s účinkami vyšších Zákonitostí. Lebo práve prostredníctvom nich sa mu môže dostať, snáď až neočakávanej podpory, s ktorou sa za správnu vec dokáže rovnako, ako kedysi, postaviť „proti všem“.

   Preto hore hlavu národ český! Na zem vašich otcov a na marenie vášho duchovného poslania nemá nikto absolútne žiadne právo. Nesmiete sa poslušne skláňať pred záujmami iných. Vaša zem patrí iba vám, avšak musíte si ju dokázať ubrániť a nie ju zapredávať za rôznorodé hmotné výhody. Lebo peniaze a hmotný prospech je jedna vec, avšak vedomý súzvuk s vyššími Zákonitosťami je niečo omnoho cennejšieho. Naozaj neporovnateľne cennejšieho, čo sa celkom určite v blízkej budúcnosti, všetkým až príliš zreteľne ukáže.