Kniha, která vyšla v roce 2006 v nakladatelství Volvox Globator stojí za přečtení, i když z ní skalní přívrženci Carlose Castanedy budou mít nejspíš smíšené pocity.

Človek, ktorý neľutuje čas na to, aby sa „prehrýzol“ aspoň opornými knižnými piliermi castanedovskej spisby (Učenie dona Juana; Oddelená realita; Cesta do Ixtlanu; Príbehy sily), sa pravdepodobne nevyhne týmto štádiám poznávania: 1. nadšenie, lebo Castaneda opisuje svoje zážitky tak presvedčivo, tak strhujúco, že don Juan a jeho príbehy nemôžu byť výplodom fantázie; 2. rozčarovanie, ba až hlboké znechutenie, pretože - z iných, omnoho hodnovernejších zdrojov - vysvitá, že Castaneda si to všetko predsa len vymyslel a čo si nevymyslel, to pokradol a skompiloval z antropologických a etnografických kníh univerzitnej knižnice; 3. odmietanie zaoberať sa čímkoľvek, čo súvisí so šamanizmom, mágiou a Castanedovými bludmi; 4. mimovoľná, náhodná konfrontácia reality s tým, čo sa pri prečítaní kníh Carlosa Castanedu akosi predsa len nezmazateľne zachytilo v pamäti a opätovné, čiastočné oživenie záujmu o okolnosti vzniku tohto čudesného, nepochybne eklektického a často chaos-magického diela; 5. návrat k fenoménu Castaneda, lež už nie k jeho knihám, ale k (často aj značne, no oprávnene kritickým) prácam o ňom (A. Wallaceová: Čarodějova učednice - Muj život s Carlosem Castanedou; Daniel C. Noel: Fenomén Castaneda), čo povedie buď k definitívnemu odmietnutiu (pretože Castaneda pod „zväčšovacím sklom“ analytických akademikov a v spomienkach najbližších stúpencov ani najmenej nepôsobí príťažlivo), ale k prebudeniu ďalšej (castanedovsky povedané: druhej?) zvedavosti a chuti vrátiť sa k čítaniu jeho kníh; 6. nadšenie, lebo Castaneda je taký roztomilý, báječný, švihácky klamár: správy o „pavučinách“ každodenných podprahových energetických bojov sa nedajú dramaticky vyjadriť suchým, pravopisne prísnym jazykom exaktnej „pravdy“ - iba cez pôvabné ťarbavé legendy, rozvláčne, nezmyselné rozprávania a úsmevne šarmantné mystifikácie.

Bourseillerova štúdia je teda určená predovšetkým tým, ktorí počas zoznamovania sa s Castanedovým dielom prešli niekoľkými vlnami nadšenia i sklamania a podarilo sa im, aj v ich vlastnom živote, objaviť, že pravda často zavádza, kým mystifikácia oslobodzuje. Pretože, ako hovorí francúzsky spisovateľ Romain Gary, ktorého Bourseiller cituje hneď na samom začiatku knihy: „Této noci jsem měl opět halucinace: spatřil jsem realitu, jež je ze všech halucinogenů nejsilnější. Nemohl jsem to unést.“

Kniha Carlos Castaneda - pravda lži nie je nenapadnuteľnou, definitívnou a precíznou biografiou. Autor už v úvode priznáva, že jeho pátranie bolo neúspešné: „Pro mě to byla výzva, jež se mi stala utkvělou myšlenkou. Chtěl jsem rehabilitovat zapomenutého autora a vybojovat nakonec ´návrat ke Castanedovi´. Dočkal jsem se však jen naprostého neúspěchu. Mám přiznat, že tato kniha mě zavedla k neznámým břehům, o jejichž existenci jsem neměl ani tušení? Chtěl jsem bojovat, bránit, bít se, znovu zažehnout oheň… Ale moje životopisné úsilí bylo brzy podkopáno. Neměl jsem z čeho vyjít, nemohl jsem se pohnout z místa, asi jako komik Groucho Marx, který v jedné grotesce šlápne na koberec a nedokáže udělat další krok, protože se na něm nedovede pohybovat. Doufal jsem, že budu sledovat zrod díla stejně tajemného jako hodného zapamatování. Avšak, ačkoli přichystán k obraně, pronikl jsem do přízračné země plné léček a maskovaných pastí. Místa, kam mě má práce zavedla, jsem si na začátku ani neuměl představit. Tento životopis je bezpochyby líčením neúspěšného hledání. Vydal jsem se vstříc záhadnému člověku, jehož obrysy se ztrácejí v mlze. Znamená to, že jsem minul cíl? Naopak. Má vosková křídla roztála, protože jsem se přiblížil slunci.“

Z citovaných viet je jasné nielen to, akým spôsobom autor biografie pristupoval ku skúmanému materiálu, ale aj to, že použil jazyk aspoň taký dynamický, aký nájdeme aj v Castanedových, takpovediac beletristických dielach. Bourseiller si na svojej práci naozaj dal záležať a podarilo sa mu zhromaždiť množstvo rozmanitých, väčšinou hádam aj dôveryhodných faktov, vďaka ktorým sa čitateľ má šancu dozvedieť aspoň čosi o „majstrovej“ mladosti. Nepochybne pikantným zistením je, že čudesná atmosféra Castanedových príbehov má oveľa viac spoločné s európskym literárnym dedičstvom, konkrétne s Bránami vnímania Aldousa Huxleyho a Bratmi Karamazovcami F. M. Dostojevského, než s tajomnou mágiou polozabudnutých Toltékov. Castanedu totiž spočiatku priťahovala väčšmi literárna, než „ezoterická“ kariéra. Ostatne, nikdy sa neprestal považovať za spisovateľa. Mohol on za to, že vplyv niektorých kníh prebúdza v ľuďoch nutkanie spolčovať sa do „duchovne pracujúcich skupín“, ktoré sa časom zmenia na dogmatické sekty? A vlastne: ideológie národov, rás, etnických skupín, duchovne spriaznených spoločenstiev sa zakaždým odvíjajú od nejakej tej „knihy kníh“: židia prisahajú na Mojžišovu Tóru, kresťania na zbierku Evanjelií, moslimovia na Korán, hinduisti na Bhagavad Gítu, marxisti na Manifest komunistickej strany, budhisti by možno radšej na nič neprisahali, ale majú Milaräpove verše, Tripitaku, Dhammapadu, Dógenov Fukanzazendži... Tak prečo by aj postmoderní a chaotickí nadšenci „duchovnej práce“ nemohli uctievať niektorú z Castanedových kníh?

Veľkou a teda užitočnou prednosťou Bourseillerovej štúdie je, že ju možno aplikovať ako stručného sprievodcu pod jednotlivých Castanedových dielach. Čitateľ sa tak dozvedá, že prvá Castanedova kniha - Učenie dona Juana - je hybrid na pomedzí románu, kritickej eseje a básnického manifestu a jej hlavným cieľom je rozbíjať zaužívané schémy. Podľa Bourseillera by však určite bolo chybou chápať ju ako obhajobu drogy... Tak či onak, je to dielo výbušné a protirečivé, v niekom vzbudí nenávisť, v inom nadšenie. Ďalšia próza - Oddelená skutočnosť - sa dá chápať aj ako pokus o napísanie „iniciačného románu“. Castaneda tu donovi Juanovi prideľuje občiansku identitu a zároveň uvádza niektoré z kľúčových pojmov učenia: vidieť, bojovník, svetelné vlákna... Tretie pokračovanie príbehov o indiánskom čarodejníkovi dostalo názov Cesta do Ixtlanu a Castaneda ho napísal v čase, keď začal pôsobiť na univerzite. Text prináša ďalší významný prvok učenia: vymazávanie osobnej histórie. Bourseiller upozorňuje na to, že Castaneda kašle na akúkoľvek chronológiu či logiku: napríklad to, čo sa má týkať roku 1971, súvisí skôr s udalosťami z rokov 1960 alebo 1962. Bourseiller sa pýta: „Dovolí překonání posloupnosti dějů dostat se k podstatě času?“ Zavŕšenie cyklu, ktorý začal knihou Učenie dona Juana, predstavujú Príbehy sily. Zo všetkých Castanedových diel práve toto dielo je považované za najintenzívnejšie, najlyrickejšie a najobsažnejšie.

V každej ďalšej knihe dominuje nový prvok: v Druhom kruhu sily Toltékovia a ženský element; v Dare orla do deja vstupuje kolektív, skupina čarodejníckych adeptov a Castaneda sa necháva oslovovať ako nagual, čo je termín nielen pre to, čo je mimo racionálnej úvahy, ale aj označenie toho, kto má prístup k „vyšším“ veciam. Nasledujúca kniha - Vnútorný oheň - svedčí o pokračujúcom Castanedovom príklone k ezoterickej literatúre. Píše sa rok 1984, Castaneda je vyhlásený za „patróna“ new age a vo svojom najnovšom zväzku hovorí o skoku do priepasti (do neznáma) a o tom, ako prostredníctvom posunutia spojovacieho bodu dosiahnuť stav rozšíreného vedomia. O tri roky neskôr vyšla Sila ticha, o ktorej Castanedov životopisec hovorí ako jednej z najsilnejších. V texte dominuje snaha ujasniť si niektoré pojmy, a tak hádam sa nemožno diviť tomu, že indiánsky čarodejník miestami hovorí ako univerzitný vzdelanec. Tento nečakane vzdelaný šaman však vysloví v tejto knihe jeden dôležitý poznatok: „Psaní by pro tebe nemělo být cvičením v literatuře, nýbrž v čarodějnictví“. A Bourseiller dodáva: „Psaní jako čarodějnictví není nic jiného než manipulace s vědomím“.

Predposledná Castanedova kniha - Umenie snívať - tematicky „ulieta“ do vesmíru, zameriava sa na prúdy energie, na energetickú povahu vecí, na možnosť prejsť prostredníctvom sna do paralelného vesmíru. Čarodejník don Juan sa opäť prejavuje ako vzdelanec, keď používa citáty z poézie Svätého Jána z Kríža, Cesara Valleja či dokonca Dylana Thomasa. Hoci ďalšie zväzky ako Koleso času a Magické pohyby nesú značku Carlos Castaneda, za posledné „autentické“ dielo, ktoré v roku 1998 ťažko chorý Castaneda pravdepodobne nadiktoval Caren Mahoneyovej, sa považuje Aktívna tvár nekonečna. Má ísť o akúsi autobiografiu, v ktorej spisovateľ dáva „fakty“ svojho života na pravú mieru: „Tato kniha je sbírkou událostí mého života, které jsou hodny zapamatování“. Samozrejme, opäť nejde o nič iné, ako o ďalší „kruh“ mystifikácií a legiend.

Christophe Bourseiller vo svojom pôsobivom, ale stále len približnom literárno-faktografickom „portréte“ enigmatického Carlosa Castanedu nemá problém objekt svojho skúmania charakterizovať ako nenapraviteľného luhára, patentovaného mystifikátora, adepta ruskej rulety, ale i ako básnika, ktorý pretváral svoju osobnú históriu... Že aký bol a je prínos takéhoto napohľad jarmočného kaukliara pre duchovné dejiny ľudstva, sa už hádam ani nemusí rozoberať. Čísla a stopy vo svetovom umení hovoria jasnou rečou. A isté je, že vplyv Castanedovho literárno-magického diela určite neuvrhol masy do osídiel tmárskej obmedzenosti, ale skôr podnecoval k riskantným letom a skokom do neznáma. Castaneda, hoci luhal, nikdy nepatril k autorom, ktorý sa tvária ako nejakí svätci - napríklad sladkastý Paulo Coelho. Bourseiller sa v knihe na viacerých miestach znovu a znovu vracia k upresňujúcim charakteristikám osobnosti Carlosa Castanedu, aby potom v závere predložil takýto sumár: „Svůdník a rebel. To je tvář, kterou Carlos Castaneda nabízí. Po vzoru literární postavy dona Juana překročil platná pravidla i zákony, takže jeho dílo nelze nikam zařadit. Nedostal snad doktorát z antropologie za románové a poetické vyprávění o iniciaci? Podlehla mu americká univerzita. Sváděl celý svět. Pronásledoval ženy. Lhal, až se mu od huby prášilo. Prodal miliony knih, které vydával za ´reportáže´. Máme ho proto pokládat za podvodníka nebo za mýtomana velkého formátu?... Plnil roli průzkumníka, objevitele. Co z něj přetrvalo, to jsou slova, ukazatelé cesty, odmlky, označení místa v krajině: ´Všechny cesty se podobají. Nevedou nikam.

Poezie nelže.
Carlos Castaneda čili pravda lži.“