Prečo sú spory vo vzťahoch medzi mužom a ženou? Sexuálne rozpory, rozdiely v zmyslovou vnímaní? V tomto zvláštnom vzťahu sa muž ženie za svojimi túžbami, snaží sa uhasiť svoju nenásytnosť, naplniť svoje priania, dosiahnuť uspokojenie a žena robí to isté. Máme tu teda dvoch ambicióznych, žiadostivosťou hnaných jedincov, dve rovnobežky, ktoré sa nikdy nestretnú, možno iba pri sexuálnom styku. Ako teda môže existovať vzťah medzi dvoma ľuďmi, ak sa každý ženie za svojimi túžbami, ambíciami a nenásytnosťou? V takomto vzťahu je oddelenie, a preto v ňom nie je láska. A teraz sa prosím držte. Takáto láska je špinavá, zapľuvaná, zhanobená, ide o lásku iba zmyslovú, pôžitkovú.

Láska nie je pôžitok. Láska nie je výtvorom mysle, či niečo, čo závisí od citu. Ako je teda možný skutočný vzťah, ak sa každý zaoberá svojou vlastnou dôležitosťou? Sebecký záujem je počiatkom skazy, deštrukcie, či už ide o politika, svätca, či niekoho iného. Sebecké záujmy vládnu svetu a preto existuje konflikt. Žijeme vo svojom ohraničenom ja, obmedzenom ja. Nežijeme vyšším ja, ale obmedzeným ja. Ja je vždy obmedzené, a to je príčina konfliktu. Ja stále prináša nie len mne, ale všetkým okolo mňa úzkosť, strach, frustráciu, zúfalstvo a utrpenie. Každý sa stará iba o seba. Žijeme vo vlastnom oddelenom svete a preto medzi vami a ostatnými existuje priepasť. Pokiaľ bedlivo pozorujeme, vidieť to plne a celistvo a naraz, iba keď dovnútra nevpustíme čas. Povahu a celkovú stavbu tej ničotnej veci volanej ja, je možno zhliadnuť v jedinej sekunde. Je úžasné vidieť, aký v skutočnosti sme: chamtiví, závistliví, zlostní, pyšní a hlúpi. Vidieť túto skutočnosť a nepokúšať sa ju zmeniť, iba presne vidieť, aký sme, je úžasný objav. Keď to uvidíme, nie svojou mysľou, ale srdcom, keď to uvidíme naozaj z hĺbky, potom máme v ruke kľúč, aby všetky naše trápenia navždy skončili.

Skutočne milujeme vtedy, keď nevlastníme, nie sme závistliví, chamtiví, máme úctu, milosrdenstvo, súcit, ohľaduplnosť k ľuďom, susedovi i ponižovaným ľuďom. V okamihu keď myseľ vytvorí okolo človeka ohradu “môj“ láska nie je. Toto myseľ robí stále. Možno ak si myseľ uvedomí svoje vlastné pohyby, utíchne samovoľne. Môžete milovať vášho psa, ale on je váš otrok. Druhému patriť, prijímať od neho duševnú posilu, závisieť od neho, to všetko nutne zahrňuje, úzkosť, strach , pocit viny a kde je strach, nieje láska. Nepozná ju ani myseľ zavalená starosťami. Nemá s ňou nič spoločné ani citovosť, sympatia a sentimentalita a už vôbec nie žiadostivosť a potecha. Láska nie je niečo, čo závisí od citu. Žiarlivosť patrí minulosti, zatiaľ čo láska vychádza z činnej prítomnosti. Neexistuje budeme milovať, ani miloval som. Kto toto chápe nikdy nikoho nenasleduje.

Láska nepozná poslušnosť a úctivé vzhliadanie ani ich opak. Sieť povinností, do ktorej je človek lapený, ho ničí. Ak sme nútení robiť niečo povinne, ťažko to môžme mať radi. A naopak kde je láska, nieje záväzok ani povinnosť. Najväčšom ťažkosťou je stať sa hlboko vedomým toho, že nieje prostriedku k prebudeniu lásky na žiadosť mysle. Keď toto hlboko pochopíme, nastane možnosť obdržať niečo, čo nieje z tohoto sveta.

Aby sme zistili, čo láska je, najprv sa treba zbaviť nánosov storočí a odsunúť všetky ideológie a predstavy akoby láska mala vypadať. Deliť veci podľa toho, aké by mali byť, či nemali byť je asi najzrádnejší spôsob, ako nakladať so životom. Predovšetkým sa treba zbaviť vlastného zmätku. Čo je láska pochopíme napríklad z toho, čo láska zaručene nie je. Patria k láske povinnosti, záväzky alebo porovnávanie? Užila by láska vôbec takéto slová? Alebo len myseľ, myslenie ničí takto lásku? Byť plný emócií samozrejme nieje láska, pretože emocionálny človek, dokáže byť krutý, ak jeho city nenájdu odozvu. Je láska ochota odpúšťať? Ty ma urazíš, ja sa nahnevám a zapamätám si to. Neskôr z donútenia, či ľútosti poviem: odpúšťam ti. Ak teda zhromažďujem hnev a neskôr ho popriem, čo ľudia nazývajú odpúšťať, nemilujem. Milujúci človek nieje vôbec nepriateľský a všetky tieto veci sú mu ľahostajné. Sympatie, ochota odpúšťať, vzťah založený na vlastníctve, žiarlivosť a strach – nič z toho nieje láska. Čím väčší je pocit vlastníctva, tým silnejšia je žiarlivosť. Žiarlivosť je výsledkom myslenia. Všetko vychádza z mysle. Pokiaľ je myseľ sudca, neexistuje láska, pretože myseľ súdi iba podľa vlastníctva a jej súd je iba vlastnenie v rôznych obmenách. Myslenie je založené na pamäti a láska nieje pamäť, spomienka. Znovuprežívanie minulosti, nieje láska. Je to myslenie, ktoré vytvára citové komplikácie, nie láska. Myslenie je prekážkou lásky, vytvára rozdielnosť medzi tým, čo je a tým čo by malo byť. Musíme pochopiť samotné myslenie a nesnažiť sa uchopiť lásku myslením. Oslobodenie od myslenia nastane iba vtedy, keď je úplne pochopený jeho hlboký význam, k tomu je však podstatné hlboké sebapoznanie.

Poznať seba znamená sledovať svoje správanie, svoje slová, ako si počínáte vo svojich každodenných vzťahoch, to je všetko. Je to sledovanie sa v zrkadle vzťahov. Začnite takto a uvidíte, ako mimoriadne obtiažne je sledovať sa a byť si vedomý svojho chovania. Avšak ak budete sledovať v tomto zrkadle svoju vlastnú osobu, svoje myšlienky a pohnútky, potom budete mať chuť ich korigovať. Budete vravieť: "To je dobré, to je zlé, musím robiť toto a nie tamto.“ Zatiaľčo v prípade, ak pozorujete v zrkadle iba svoj postoj k ľudom, myšlienkam a veciam, ak skutočnosť iba vidíte, bez ospravedlňovania, odsudzovania, prijímania, zhromažďovania, potom zistíte, že už samotný tento vnem má v sebe svoj vlastný čin. To je počiatok sebepoznania. Pomocou sebapoznania začneme zisťovať, čo je Boh, pravda a aký je nadčasový stav. Psychologicky, je tam vôbec dualita, alebo iba to, čo je? Tam je iba to, čo je, nie protiklad toho. Protiklad toho je neskutočný, ale my sme urobili opak skutočným. A od tej doby je dualita. Ak zostane iba skutočnosť sama a nie jej protiklad, má človek dostatok energie na to, aby ju pozoroval. Má dostatočné množstvo energie na to, aby s ňou nič nerobil. Potom sa skutočnosť rozplynie sama. Pravdou nie je ideológia, ale to čo ste. Skrze reakcií začínam objavovať, čo som.

Keď napríklad niekto tvrdí, že miluje Boha, znamená to, že miluje svoju predstavu, projekciu seba samého, zabalenú do počestnej formule, toho čo je podľa neho sväté. Tvrdenie, že miluje Boha je úplný nezmysel. Kto uctieva Boha, uctieva sám seba, a to nieje láska. Sentimentálny človek plný sĺz pre svoje náboženstvo isto lásku nepociťuje. Láska je niečo živé, nové, čerstvé. Nemá včerajšok ani zajtrajšok, je mimo myšlienkovú vravu. Pozná ju nevinná myseľ a ta vie, ako žiť vo svete, ktorý nevinný nie je. Myseľ porozumie samu seba a dospeje tak k svojmu prirodzenému koncu. Láska potom nemá proťajšok a nieje s ničím v rozpore. V láske nie je myšlienka a preto ani čas. Znamená to byť si vedomý toho, že existuje ničomu nepodobná dimenzia lásky. Keď sa povie láska nemá včerajšok ani zajtrajšok, alebo kde nie je stred, je láska, možno to budete citovať, alebo si z toho urobíte planú formulku, ale nič nám to nepomôže. Je nutné aby ste to videli sami za seba. A musí to byť vhľad slobodný, zbavený súdu a zatracovania, súhlasu i nesúhlasu. Pokiaľ v nás bude existovať stred, vytvárajúci okolo seba priestor, nepoznáme nič z toho. Láska je iba tam, kde neexistuje stred ani obvod. Keď sme si neustále vedomí toho, čo robíme, zrodí sa v nás bdelosť, z ktorej začneme vidieť: podstatu potechy, žiadostí, utrpenia, povahu svojho osamotenia a nudy. A zároveň začneme sa pozerať i to, čo nazývame odstup. Kde je odstup, láska nie je. Ak myseľ rozumie celej svojej podstate, a tým zastaví svoje pochody, objaví sa tvorivosť, ktorá nás urobí šťastnými. Byť v tomto stave je blažené, pretože je v ňom sebazabudnutie bez akejkoľvek reakcie mysle.

Snaha o istotu vo vzťahu k druhým so sebou prináša utrpenie a strach. Hľadanie istoty vyvoláva neistotu. Našli ste snáď niekedy vo svojich vzťahoch istotu? Naozajstnú? Väčšina z nás hľadá istotu v láske k nejakému človeku. Je to však láska, ak usilujeme o vlastné naplnenie a zabezpečenie? A pretože nevieme mať radi, nemilujú nás ani druhí. Svätci tvrdili, že pozrieť na ženu je niečo zlé a kto sa oddáva sexu, nikdy vraj nedospeje k bohu. Z toho dôvodu sex potlačili, ale on sa v nich neprestal hlásiť. Je to, akoby chceli poprieť krásu zeme a vypichli si oči - takže srdcia a mozgy týchto ľudí sú vyprahnuté. Odohnali od seba krásu, ktorú si spojili so ženou. Je láska žiadosť? Nehovorte, že nie, pretože pre väčšinu z nás znamená práve zmyslové potešenie zo sexuálneho uspokojenia a vzťahu. Nie som proti sexu, ale všimnite si, čo so sebou nesie: chvíľku sebazabudnutia a ste opäť vo svojej známej vnútornej vrave. Preto si znovu a znovu prajete, aby sa opakoval stav, keď ste necítili žiadne starosti a problémy - žiadne já. Vaše tvrdenie, že milujete svoju ženu, v sebe zahrňuje sexuálne potešenie a útechu, že máte doma niekoho, kto sa stará o domácnosť a deti. A ste tak na nej závislý. Dala vám svoje telo, city, podporu a istú pohodu a zabezpečenie. Potom sa naraz od vás odvráti - z nudy či kvôli inému a vaša citová rovnováha je zničená. Rozrušenie, ktoré nasleduje a vôbec sa vám nepáči - sa nazýva žiarlivosť. Znamená bolesť, zúfalstvo, nenávisť a násilie. V podstate máte na mysli: „Milujem ťa, pokiaľ mi patríš. V opačnom prípade ťa nenávidím. Ak sa budem môcť spoľahnúť, že uspokojíš moje žiadosti, budem ťa milovať aj ďalej. Ak mi však prestaneš dávať, čo po tebe chcem, je koniec." Vznikne medzi vami rozpor a odlúčenie a pre lásku nebude najmenšieho miesta. Druhému patriť, prijímať od neho duševnú posilu, závisieť na ňom, to všetko nutne zahrňuje úzkosť, strach, "řevnivost," pocity viny - a kde je strach, nie je láska. Ak zistíme, ako milovať jedného, budeme schopní milovať celok. Ak milujeme, nie je jeden ani veľa: je iba láska. Naše problémy môžu byť vyriešené, iba ak existuje láska. Láska do človeka vstúpi, iba ak sa vytratí ja. Boh je iba vtedy, ak ty nie si. Ak ty si, boh nie je. Láska je, ak ty nie si. Ak ty si, láska nie je. Ale vy neviete, ako sa k tej podivuhodnej fontáne dostať. Čo teda urobíte? Ak neviete, neurobíte predsa nič, úplne nič. Tak vo vás vzíde úplné ticho. Rozumiete, čo to znamená? Už nehľadáte, nič nevyžadujete a za ničím sa neženiete. Stred - ja, ktorým ste boli, prestal existovať. Je láska.

Preklad: Juro
http://jiddu-krishnamurti.net/en/index.php
http://www.juryno.estranky.sk/