Analytických štúdií, zapodievajúcich sa prínosom, ale i hodnovernosťou obsahu kníh Carlosa Castanedu, povychádzalo od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia až po súčasnosť, naozaj nemálo. Možno konštatovať, že väčšina metatextov, teda „komentárov“, „interpretácií“ a „dovysvetľovaní“ sa neubránila extaticko-halucinogénnej uhrančivosti Castanedových diel. Čudovať sa tomu nemožno ani najmenej, veď Carlos Castaneda, nech už okolo jeho osobnosti vznikali akokoľvek desivé a nechutné „historky“, zásadným spôsobom ovplyvnil myslenie a vnímanie niekoľkých generácií (dramaticky pozmenil ich postoj k „realite“), navždy sa podpísal pod charakter subkulúrnych (ale aj mainstreamových kultúrnych) prúdov rašiacich z „ideológie“ hippies, (znovu?) obrátil pozornosť sveta k šokujúcim krajinám šamanizmu (vedomia?) a stal sa „otcom“ nového, mierne povedané nekonvečného vnímania duchovnej dimenzie človeka. (Podnes mnohí tvrdia, že New Age „zaktivoval“ práve on.) Castanedovi odporcovia sa zas zalúžili o skutočne hĺbkový „náhľad“ do jeho diel (Richard De Mille v prácach Castaneda´s Journey, The Power and Allegory a The Don Juan Papers, Further Castaneda Controversies) a viac menej presvedčivo dokázali (a ukázali), čo všetko (aké absurdnosti) si Castaneda vo svojich príbehoch povymýšľal.

Dnes je už jasné, že Castanedu nemožno považovať za seriózneho vedca, za relevantného antropológa či etnológa a že čarodejnícke učenie tajomného dona Juana Matusa, hoci v ňom možno nájsť množstvo prvkov korešpondujúcich so starými duchovnými tradíciami od tantrického a zenového buddhizmu až po rôzne podoby indiánskych „šamanizmov“, netvorí ucelený a v dávnych mexických kultúrach ukotviteľný spirituálny systém.

Vtip je však v tom, že aj keď už s Castanedom ako dôveryhodným antropológom nepočítame a príbeh o donovi Juanovi vnímame iba ako nejakú poriadne zamotanú metaforu, na smutné spľasnutie bubliny magickej aureoly Carlosa Castanedu to aj tak nestačí. Okrem fanatických stúpencov hádam už nikoho nezaujíma, či Castaneda písal pravdu, alebo len podvádzal. Keď teda Castaneda nie je antropológ, ba ani len dokumentarista, za čo ho (ešte) možno považovať? Slávni spisovatelia (Irving Wallace, William S. Burroughs) či režiséri (Pier Paolo Pasolini, Federico Fellini, Oliver Stone), ho považovali za jedného spomedzi seba. Zrejme ich nezaujímalo, či sa Castaneda stretol s nejakými indiánskymi čarodejníkmi, alebo len písal o sebe, pretože tým čarodejníkom sa túžil stať on sám; jednoducho v ňom videli „iba“ vtipného a obratného spisovateľa a jeho knihy chápali ako románové fikcie. Lenže ani ako románopisec Castaneda veľmi neobstojí; vo svojich knihách neprejavil kompozičnú či štylistickú vynachádzavosť a navyše ani jeho angličtina nebola bezchybná. Castanedove písomné výtvory prešli dramatickou redakciou. Pravdepodobne, okrem mnohých iných, aj tento faktor spôsobil určitú nesúrodosť, kvalitatívnu rozkolísanosť, protirečivosť jeho kníh. Ani spomenuté nedostatky však nedokázali vziať pevnú pôdu spod nôh neprestajne sa vzdúvajúceho castanedovského legendária.

Ako na učeniach toľkých veľkých mystických majstrov a zakladateľov náboženstiev, tak aj na Castanedovom „čarodejníckom systéme“ sa stihol a stále stíha priživovať nespočet viac či menej pozoruhodných „rozvíjačov“, „doplňovačov“ a „dopovedačov“. Ich knihy by zaplnili menšiu knižnicu.

Už len z toho, čo okolo Castanedových kníh a magických techník v nich opísaných vyšlo len v Česku (takmer výlučne ide o publikácie, ktoré na Západe povychádzali v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, resp. na začiatku súčasného milénia, okrem Gatových kníh, ktorých autor je Čech) musí byť jasné, že energia fenoménu Castaneda neochabla a nevytratila sa s poslednými hipisákmi či narkomanmi, ktorí prvé Castanedove knihy pochopili ako výzvu k nemiernej konzumácii psychotropných látok, ale naopak, nabrala nové vrstvy, významy, dimenzie a naďalej slúži ako inšpirácia k radikálnej zmene vnímania reality. Spomínané knihy z castanedovského okruhu (ktoré sú dostupné aj na pultoch našich kníhkupectiev a ktoré hneď vymenujem) sa zameriavajú predovšetkým na čarodejnícke a filozofické (možno to vôbec odlíšiť?) koncepcie. Ide o tieto knihy, keby mal niekto záujem: Florinda Donnerová: Bytí v snění; Florinda Donnerová: Shabono - Magické rituály amazonské kultury; Florinda Donnerová: Sen čarodějky; Taisha Abelarová: Přechod čaroděju; Ken Eagle Feather: Putování se sílou; Norbert Classen: Vědění Toltéku - Carlos Castaneda a filosofie dona Juana; Victor Sanchez: Učení dona Carlose - Vstup do světa dona Juana Carlose Castanedy; Victor Sanchez: Toltécka cesta rekapitulace; Gato: Učení nagualu; Gato: Soumrakodlak; Gato: Uniknou orlovi - Čarodějné učení dona Juana v devíti knihách C. Castanedu; Daniel C. Noel: Fenomén Castaneda... Kníh, ktoré sa v takej alebo onakej miere dotýkajú údajného učenia Toltékov, alebo konkrétnejšie Castanedových myšlienok, by sa našlo samozrejme viac. Sem by som ešte pokojne priradil populárne publikácie dona Miguela Ruiza Štyri dohody či Mágia vzťahov.

Ani jedna z vyššie spomenutých kníh neodhaľuje nič z Castanedovho privátneho života, koniec koncov, samotný „majster“ - v zhode so svojím učením o tom, že pravý čarodejník musí vymazať vlastnú minulosť, zanechať starý život a prejsť do nového, inak sa nikdy neoslobodí a nevstúpi do Nekonečna -- veľmi dôsledne mystifikoval, zametal stopy svojej osobnej histórie. Čím väčšmi však tajnostkáril, tým väčšiu pozornosť priťahoval. Bezmála deväť rokov po jeho smrti sa v českom preklade dostávajú k nám dve knihy, snažiace sa vrhnúť nemilosrdné svetlo do temných zákutí Castanedovho súkromia.

Kým jedna z kníh, tá útlejšia (Christopher Bourseiller: Carlos Castaneda - Životopis - Pravda a lži), má charakter „objektívnej“ monografie, zatiaľ tá druhá, obšírnejšia (Amy Wallaceová: Čarodějova učednice - Muj život s Carlosem Castanedou), takmer štyristostranová, je strhujúcou, značne beletrizovanou osobnou výpoveďou, presvedčivým psychologickým trilerom, nemilosrdnou kritikou a súčasne dojímavým a vrelým vyznaním záhadnému a vrtošivému čarodejníckemu učiteľovi. Bourseillerova kniha zaujme najmä tých, ktorí sa zapodievajú Castanedom. Wallaceovej knihu však možno pochopiť aj ako výstrahu pre všetkých (nielen „castanedovských“) ezoterikov, bez ohľadu na to, či ide o „učiteľov“ alebo „žiakov“.

Wallaceová (spisovateľka a dcéra amerického spisovateľa Irvinga Wallacea, priateľa Carlosa Castanedu) sa vo svojej knihe zameriava síce len na jedno pomerne krátke obdobie, na roky deväťdesiate, ktoré strávila v blízkosti Carlosa Castanedu a najužšieho okruhu čarodejníckej skupiny (Florinda Donnerová, Taisha Abelarová, Claude, Carol Tiggsová), no čitateľa zahŕňa obrovským množstvom (krutých i nežných) detailov a privádza ho, takpovediac, do Castanedovej postele (Wallaceová bola jednou z jeho favorizovaných mileniek). Castaneda, ktorého nám ukazuje Amy Wallaceová, je tyran, manipulátor, figliar, sexuálny pôžitkár. Máloktorá zo žien, ktorá sa trvalejšie pohybuje v jeho okolí, sa dokáže vymaniť spod jeho osobného čara. Castaneda to aj patrične zneužíva. Početná skupina prívržencov - či už tých, čo Castanedove „lekcie“ navštevujú denne, alebo tých, čo sa ich zúčastňujú len po nedeliach - javí všetky známky sfanatizovanej sekty. Je dosť možné, že Castaneda kedysi začínal ako úprimný učiteľ, no na konci svojej cesty už pôsobí ako rozmarný (takmer až sadistický) guru, ktorý prostredníctvom rôznych trikov a zinscenovaných situácií vnáša do života zmanipulovaných „ovečiek“ stres, nevraživosť, súťaživosť, žiarlivosť, závisť. Okrem toho trpí cukrovkou a šedým zákalom, čo len zhoršuje jeho spôsoby komunikácie s okolím.

Memoár Amy Wallaceovej je naozaj náročným čítaním: s nebývalou, priam sebatrýznivou úprimnosťou demaskuje zákulisie života duchovných „hľadačov“, súčasne však o nich a o ich krutovládnom vodcovi, „poslednom nagualovi“, dokáže hovoriť s hlbokým pochopením. Na Wallaceovej knižke je fascinujúce to, že čitateľ sa stáva svedkom duševného dozrievania rozprávačky, ktorá je natoľko úprimná, že vôbec sa nesnaží skrývať svoju hlúposť. Čitateľ môže jasne vidieť, že za mnohé nepríjmenosti si hlavná hrdinka môže sama, jej „americká“ naivita, obmedzenosť, ženská márnivosť. Chvíľami možno sympatizovať s Castanedovým psychoterorom: ako inak sa správať voči takýmto obmedzeným a schematicky mysliacim a konajúcim stádovitým bytostiam? Ako inak im predviesť ich úbohosť a poukázať pritom na protirečivosť a mnohorakosť bytia?

Podmanivosť Wallaceovej nesmierne humanistickej knihy spočíva v neprestajnom kolísaní sympatií - raz dávate za pravdu autorke, inokedy Castanedovi. Čím väčšmi čitateľ napreduje v čítaní, tým komplexnejšia, subtílnejšia sieť duševných súvislostí sa vynára. Autorka „zbavuje“ Castanedu magických schopností; „posledný nagual“ nevie čítať myšlienky, nie je jasnozrivý, nemá reálnu magickú moc. To však neznamená, že paranormálne javy, o ktorých hovorí, neexistujú. Opisuje ich aj autorka, ako očitá svedkyňa, pričom nenachádza pre ne žiadne racionálne vysvetlenia. Čaro osobnosti Carlosa Castanedu spočíva skôr v jeho výrečnosti, hereckom umení, schopnosti koncentrácie; v jeho kreativite pri utváraní a usmerňovaní medziľudských vzťahov, v jeho sexappeale a sexuálnej výkonnosti (čarodejníckym učňom pritom neprestajne zdôrazňuje význam prísneho celibátu), v jeho žonglérskej šikovnosti, s akou dokáže využívať výhody náhody a použiť vedomosti z rôznych oblastí, než v skutočných šamanským činoch. A vlastne: všetky praktiky, ku ktorým sa Castaneda uchyľuje, sú, koniec koncov, šamanské - gestika, mimika, komika, groteska, klamstvo, irónia, sarkazmus, krutosť, tyrania... Carlos Castaneda ako súkromná osoba, nech už bola akokoľvek výstredná, prchká, nepochopiteľná, protirečivá, nie je v konečnom dôsledku protikladom Castanedu-spisovateľa či Castanedu-postavy zhovárajúcej sa imaginárnymi mexickými čarodejníkmi...

Fantázie a klamstvo - to sú legitímne prostriedky mágie či duchovnej vedy nových čias. A tieto nové časy začínajú byť priveľmi nejednoznačné. Vzniká teda potreba radikálnych úderov. Castaneda to pochopil a vďaka tomu ho možno zaradiť do skupiny ďalších velikánov, ktorí to pochopili, čiže ku Georgijovi Gurdžijevovi, Aleisterovi Crowleymu, Chogyamovi Trungpovi, Timothy Learymu. Každý z nich už pochopil, že: Zombícke schémy nezmyselnými konvenciami znivelizovanej spoločnosti nemožno narušiť inak, iba podvodmi a úskokmi. (Vymyslieť a zrealizovať nejaký trik - to si vžaduje žonglérske, čiže, trošku nadsadene povedané čarodejnícke nadanie.) Nalievanie čistej vody (alebo čistého vína) do pohára, patetické domáhanie sa karteziánskej konzekventnosti, úprimnosti, pravdovravnosti - to ani zďaleka nestačí na rozlomenie modelov a schém, ktoré nás zotročujú, ale naopak vedie k vytvoreniu ďalších (sadistických) schém a fundamentalizmov. Toto by mali mať neustále na pamäti záujemcovia o čarodejníctvo, pretože pravidlá čarodejníctva možno aplikovať vo všednom živote, no pravidlá všednosti vo svete čarodejníkov nie!

Krátko po Castanedovej smrti, jedna z jeho nagualiek, čarodejníčka Muni, požiadala Wallaceovú, aby si vzala notebook a napísala esej na základe spomienok, ktoré jej spontánne napadnú. „Měl to být magický úkol, který měl uspíšit hojení ran. ´O každém mužeš napsat, co chceš - jen ven s tím! Dokonce mužeš říct, co chceš, i o mně! Pak to vlož do skleněné nádoby a zakopej to na dvorku. Po týdnu to vykopej, přečti si to a spal, nebo mi to dej, abych si to přečetla.´
Napsala jsem ten esej, dala ho do džbánku a zakopala na dvorku.
´Tak co jsi napsala?´ zeptala se.
´Napsala jsem, že to byl zkurvený kult.´
´Ach...´ vydechla a zmlkla.“

Richard Grossinger, autor knihy Planetární medicína, o Castanedovi napísal: „Carlos Castaneda byl jedním z nepronikavějších mozku v době mezi Beatles a koncem dvacátého století. I po své smrti si nadále udržuje velký spirituální a intelektuální vliv. Přesto však na naši civilizaci vrhá jistý schizofrenní stín“

Aký teda Carlos v skutočnosti Castaneda bol? Amy Wallaceová píše: „...ačkoliv Carlos začal jako opravdový hledač, skutečný filosof, skončil jako tyran, který si hlídal svuj kult vystrašených stoupencu. Upadl do pověstných osidel moci a jeho choroba na něm vykonala své zhoubné dílo. Přesto jsem přesvědčená, že nic nemuže umenšit úpřimnost a krásu jeho raných děl. Vzít si z nich jejich moudrost a zbytek dát stranou - to je ´to nejlepší z Castanedy´.“

Pre neskoršie pokolenia sú však poučné nielen Castanedove rané diela, ale aj neskoršie, v ktorých je už úpadok (schematizmus, rigidita) zreteľne vystopovateľný. Poučný je vlastne celý Castanedov život, so všetkými jeho nebeskými vzostupmi a pekelnými pádmi - je to výstraha pred stále aktuálnymi úskaliami duchovného bádania v prostredí skupiny, výstraha pred možným opojením mocou.

Skutočnosť, že vysoko kritická kniha Čarodějova učednice vyšla práve vo vydavateľstve Dobra, si zasluhuje obdiv a úctu (je to vydavateľský počin svedčiaci aj o sebareflexii prekladateľa a Castanedovho českého popularizátora známeho pod menom Gato), veď toto vydavateľstvo - ak nepočítame Volvox Globator, ktorý vydal všetky zatiaľ známe Castanedove diela (okrem Čtenářov nekoněčna) - doposiaľ sprístupňovalo, pokiaľ ide o výtvory castanedovskej čarodejníckej kuchyne, len obdivné interpretácie „učenia“ a diela nagualových najbližších stúpencov.