Začnem krátkym príbehom z reálneho života: Istý starší pán bol na základe svojich zdravotných problémov hospitalizovaný. Napriek liečbe a pobytu v nemocnici sa však jeho stav nijako výraznejšie nezlepšoval. Vždy, keď o svojich pretrvávajúcich problémoch informoval pána primára na vizite, ten mu stále opakoval, že bude nutné urobiť konzultáciu. K spomínanej konzultácii však akosi nedochádzalo a pacient bol nakoniec presunutý do inej nemocnice, konkrétne do Bratislavy. Tam okamžite zistili, že ide o ľahší, „prechodený“ infarkt a poskytli mu primeranú liečbu.

Keď sa po určitom čase už omnoho lepšie sa cítiaci pán znovu stretol s pánom primárom, spýtal sa ho, ako je možné, že v okresnej nemocnici neboli schopní zistiť, čo mu vlastne je. Pán primár to zdôvodňoval lepším prístrojovým vybavením, avšak bývalý pacient s týmto vysvetlením nemohol v nijakom prípade súhlasiť, pretože si sám si veľmi dobre všimol, že prístroje boli navlas rovnaké.

Všetko sa vysvetlilo až neskôr, keď sa náš bývalý pacient stretol so svojim bratrancom, ktorému rozpovedal o svojej skúsenosti. Ten sa iba zasmial nad jeho naivitou a vraví: „No a ty nevieš, čo znamená v T........ch, keď sa povie „konzultácia“? Je to signál, aby dotyčný dal do vrecka lekárovi aspoň 5000 korún. Po takomto vysvetlení zostal náš pán veľmi zarazený a iba bezmocne pokrčil ramenami.

No a podobným spôsobom možno tisíce ľudí v desiatkach slovenských okresných miest taktiež krčí ramenami a nechce zbytočne zabŕdať do vecí, o ktorých sa síce všeobecne vie, ale o ktorých sa radšej mlčí.

Vážený pán primár z mesta T....., mám sto chutí uviesť Vaše plné meno, ale to by bola pravdepodobne príliš „silná káva“. To by ste možno nenechali len tak a prostredníctvom pozemského práva by ste sa hájili poškodenie svojho „dobrého mena“ na verejnosti. No a keby všetko dospelo až do podobnej krajnosti, ja by som nakoniec nemohol pravdepodobne rátať ani s podporu spomínaného pána, alebo iných, podobným spôsobom podlo okradnutých, ktorí, vnútorne zastrašení, radšej mlčia.

Nie, nie som nijakým, ani vzdialeným príbuzným pána z nášho príbehu a ani osobne proti Vám nič nemám. Považujem však za nevyhnutné už raz konečne prelomiť bariéru všeobecného mlčania a otvorene hovoriť o praktikách niektorých „lekárov“, ktorých konanie vrhá zlé svetlo na celé zdravotníctvo. Považujem za potrebné verejne odsúdiť princíp, ktorému Vy a Vám podobní slúžite, pretože ide o zlý a o temný princíp chamtivej nenásytnosti, ktorá neváha bezohľadne profitovať i z utrpenia blížneho.

Ľudia by totiž mali vedieť, že naozaj nemožno donekonečna iba ustrašene mlčať a ustupovať zlu, prenechávajúc mu tak voľné pole pôsobnosti, aby ono, ničím nehatené, nakoniec ako burina prerástlo celou spoločnosťou a udusilo všetko dobré, čo v nej ešte zostalo. A že toho dobra je i medzi ľuďmi, pracujúcimi v zdravotníctve ešte stále dosť, svedčí i fakt, že dotyčný pán bol, hoci aj niekde inde, ale nakoniec predsa len ošetrený aj bez „konzultácie“.

Medzi najzákladnejšie ľudské vlastnosti patrí ochota pomáhať blížnemu, ktorý sa ocitol v núdzi. Ak sa ale núdza a choroba stáva pre niekoho zdrojom, či dokonca vítaným prostriedkom pre osobné obohatenie, v takomto prípade už nemožno hovoriť ani o tej najzákladnejšej ľudskosti.

Čo však zostane z ľudí, keď stratia svoju ľudskosť? Žiaľ, iba vonkajšia podoba s ľudskou bytosťou a v spomínanom, konkrétnom prípade „lekára“ iba biely plášť a štúdiom nadobudnuté, rozumové vedomosti. Z hľadiska vnútorných hodnôt však možno podobných jedincov prirovnať k bezcitným obludám, hľadiacim na všetko okolo seba, teda aj na ľudské utrpenie, s chladnou a vypočítavou zištnosťou.

A prečo to všetko? Prečo sa dokáže človek až takto znížiť a zapredať vlastnú ľudskosť? Odpoveď je jednoduchá: Pre peniaze! Súčasná spoločnosť a tisíce jednotlivcov v nej žijúcich totiž stavajú peniaze na samý vrchol svojho hodnotového rebríčka. Áno, honba za peniazmi, ktoré sú dnes všeobecne považované za hlavný cieľ životného snaženia, spravila z mnohých ľudí dravcov. Dravcov, nebezpečne ohrozujúcich každého, kto za dostane do ich dosahu a bezprostrednej blízkosti.

Vážený pán primár a všetci Vám podobní. Páčilo by sa Vám, ak by sa tak, ako ste sa Vy správali k svojmu pacientovi, choval niekto k Vám, alebo k Vašim najbližším? Celkom určite nie. No a prečo sa teda takto správate Vy k iným ľuďom? Vari naozaj nedokážete pochopiť prostú Pravdu, že to, čo nechceme, aby ľudia robili nám, nemôžme predsa ani mi sami robiť im?

Miluj svojho blížneho, ako seba samého, alebo ešte inak povedané: Pomáhaj blížnemu! Ako len môžeš! Tieto slová sa stávajú doslova príkazom dnešnej doby, tak tragicky strácajúcej svoju ľudskú tvár. Kto totiž takýmto spôsobom nemyslí a nekoná, kto už úplne prepadol súčasnému, celospoločenskému trendu získavania peňazí za akúkoľvek cenu, toho už ťažko vôbec možno nazývať človekom. Ten by mal byť a musí byť vypudený na okraj spoločnosti, ako nebezpečný škodca, pre ktorého niet viac miesta medzi ľuďmi. Morálne a ľudsky totiž tak hlboko zlyhal, tak mnohých urobil nešťastnými a negatívne poznačil ich život, že s nim už jednoducho nemožno mať nijaký súcit.

Iba ak ... Iba ak v prípade jeho radikálnej zmeny, pochopenia vlastných chýb a obratu celého doterajšieho nesprávneho myslenia a jednania. Táto možnosť návratu k ľudskosti zostáva stále v platnosti. Kto ju však napriek všetkému tvrdošijne ignoruje, toho naozaj nemožno nazývať človekom a spoločnosť má a musí voči nemu vyvodiť tie najprísnejšie dôsledky, ak chce zostať zdravou. Lebo ak sa nebude efektívne brániť, podobný druh ľudí ju morálne rozloží a sformuje podľa svojho obrazu. Za čo by potom asi stál život v takejto spoločnosti? No a práve preto nesmieme za žiadnu cenu dopustiť, aby to dospelo až takto ďaleko.