Priznávam, že neviem, ktorý čas okolo veľkonočných sviatkov je najvhodnejší na to, aby sa hovorilo o Judášovi: pred alebo po „sviatkoch“? Keďže kresťanský svet sa rád tvári, že Judáša nenávidí, nejednému kresťanovi, ktorý sa občas prehrábava príspevkami uverejnenými na Pútnikoch, by asi dosť prekážalo, keby sa úvaha o tomto kontroverznom Ježišovom učeníkovi na webe objavila tesne pred okamihom, keď si kresťania pripomínajú (údajné) ukrižovanie ich (údajného) syna božieho. Ale dôvod, prečo tento príspevok vychádza „po“ a nie „pred“, nespočíva v mojej ohľaduplnosti, ale v prostom fakte, že ho stihol dopísať až teraz, keď „sviatky“ skončili.

Najsvätejšie prikázanie: nenávidieť nepoznané

V nenávisti kresťanov k Judášovi je obsiahnutý celkový charakter kresťanskej ideológie - nenávidieť to, čo nepoznáme. Vlastne, keď hovoríme o akejkoľvek ideológii, musíme súčasne hovoriť aj o mechanizmoch a výstavných či predkladaných objektoch, terčoch nenávisti. Spomeňme si na obraz Veľkého brata z Orwellovho románu 1984; spomeňme si na masy hecované podsúvanými „ikonami“ spodobujúcimi nenávideniahodný objekt.

Kresťania nenávidia Lucifera, hoci ho nepoznajú, nevedia, čo sa skrýva v tmách a hlbinách, nevedia sa vyrovnať s nejednoznačnosťami, a tak teda nenávidia aj Judáša, ktorého historická hodnovernosť je - koľký humor a koľké perkvapenie -- viac než pochybná. Ale pokračujme v prehliadke toho, čo ešte kresťania nenávidia.

Najprv si zakážu - prizvú si pritom na pomoc Starý zákon -- sexuálne pôžitky, takže si zahatajú cestu pred spoznávaním vlastnej sexuality, a tým aj pred realizáciou antického ideálu sebapoznávania a potom zvyšok svojich životov prežijú v nenávisti voči tomu, čo ani nemali šancu spoznať. Je to smutné, ale zrejme nie šokujúce. O hlúposti prvých kresťanských vodcov a ich komunít vedeli už antickí mudrci. Treba sa zrejme zmieriť s tým: že poznávanie a viera nejdú veľmi dokopy.

Kresťania nenávidia Judáša, no málokto si uvedomuje naozaj dôsledne, do detailov, že bez Judáša by kresťanské cirkvi sotva našli takú „udalosť“, ktorou by dostatočne dramaticky prekryli „pohanský“ (rozumej: človeku i prírode bližší, harmonickejší) charakter veľkonočného oslavovania jarného prebudenia plodnosti. Netreba to nejako špeciálne pripomínať, no predsa len pripomeniem: kebyže Judáš nezradí Ježiša, Ježiša neukrižujú. Toto je, samozrejme, folklórny pohľad. Veď Ježišom vyvolení apoštoli mali pomerne vratké charaktery, jeden väčší hysterik ako druhý, takže keby zradcom nebol Judáš, mohol by jeho úlohu v pohode zastúpiť ktorýkoľvek - Peter, Ján, Filip, Matúš...

Kresťania nenávidia Judáša a vôbec im neprekáža dokétická alternatíva - teda možnosť, že Ježiš nemusel nevyhnutne mať hmotné telo a že prípadne nikdy ani nebol ukrižovaný. Ak by sa mali veci takto, teda ak by sa jedného dňa aj vedecky preukázalo, že astrálne a eterické svety sú merateľnou realitou a že Ježišovo telo počas celého jeho pozemského účinkovania bolo éterické, potom aj evanjeliá bude možné chápať ako zložitú metaforickú príručku, kódovanú správu o éterických udalostiach.

Masám prostoduchých kresťanov neprekáža, že podľa súčasného stavu vedomostí jestvuje aspoň sto verzií evanjelií a že tie štyri oficiálne uznávané (synoptické), si nevybrali sami, teda nevybral si ich ľud, ako jeho srdcu najbližšie interpretácie Ježišovho účinkovania, ale boli vybraté a redakčne upravené politicko-cirkevnými mocenskými štruktúrami. Masy prostoduchých kresťanov jedny evanjeliá (tie štyri synoptické, kanonizované) považujú za pravdivejšie ako zvyšných cca deväťdesiatšesť verzií. Kto vie prečo a na základe akej osobnej alebo odbornej skúsenosti? Masy prostoduchých kresťanov neznepokojuje, že pravda o tajomstve ich viery by sa pokojne mohlo nachádzať aj mimo štyroch, oficiálnymi cirkvami preferovaných evanjelií, niekde úplne inde, trebárs aj v inom náboženskom systéme...

Logika asi má ťahať za kratší koniec

Lebo čo ak majú pravdu gnostické texty, podľa ktorých tento svet je sotva čímsi iným ako žalárom hmoty, ktorému vládne zloboh?

Najradikálnejšie vetvy gnostických spirituálnych prúdov sa vždy obracali proti oficiálnym autoritám. Považovali ich za vykonávateľov vôle zloboha. Ak teda vysoká cirkevná hierarchia - ruka v ruke s práve aktuálnym, podľa možno totalitne ladeným štátnym aparátom - bude tvrdiť, že synoptické evanjeliá sú jediné pravé, dokonca schválené bohom, otcom Ježiša Krista, bude to znamenať - podľa gnostického chápania - že texty týkajúce sa Ježišových (údajných) životných peripetií zneužíva diabolská moc riadená zlobohom? Ak by to naozaj bolo takto, potom by sme museli priznať, že všetko je inak, dokonca aj úplne naopak. Potom by Judáš vyšiel z celej drámy okolo spasenia ľudstva dosť pozitívne a horšie by dopadol niekto iný...

Zo synoptických evanjelií sa dozvedáme, že Ježiš vedel, že bude zradený a vedel aj to, kto bude tým zradcom. Napriek tomu kráčal v ústrety svojmu utrpeniu a smrti. Keď sa nad tým logicky zamyslíme, tak vlastne šlo o samovraždu. Keď sa po koľajniciach blíži električka, nepostavíte sa na ne, lebo to by bola samovražda. Ježiš vedel, čo ho čaká, čiže vedome sa nechal zmasakrovať. Keď kresťania tak veľmi odsudzujú samovraždu, ako to, že v tomto konaní ju nedokážu jasne identifikovať? V náboženstvách však logickému mysleniu je súdené, aby ťahalo za kratší koniec... Potom je však otázka, prečo je ľudský tvor tým logickým myslením „obdarený“, keď ho nesmie, resp. smie používať, ale len v prísne limitovanom rozsahu?

Údajného zakladateľa kresťanstva - ak teda neprijmeme možnosť, že Ježiš mal éterické telo a nezomrel na kríži - možno bez obáv považovať za samovraha. Ďalším prejavom kresťanského odmietania logiky je kult rodiny.

Kresťania prehnane zdôrazňujú význam tradičnej rodiny, pričom ako vzor predkladajú svätú rodinu, teda to údajné spoločenstvo dvoch ľudí, do ktorého sa údajný fyzický Ježši narodil. Kresťania neznášajú rozvod, antikoncepciu, rodinné krízy, cudzoložstvo... Zaujímavé, že v samotných základoch kresťanskej vierouky nachádzame taký model rodiny, ktorý ani náhodou nemožno označiť za harmonický a pevný. Napätia medzi Jozefom a Máriou prenikli aj do synoptických evanjelií.

Podľa legendy Mária už bola samodruhá, keď sa s ňou Jozef mal oženiť. Iné, cirkevnými kruhmi stáročia neuznávané zdroje uvádzajú, že Máriu neoplodnil božský lúč z nebies, ale istý rímsky legionár, ktorý sa volal Panthera. Je dosť pravdepodobné, že Panthera existoval - oveľa menej pravdepodobné je, že existovala aj Mária. Jej postava totiž bola vyvrcholením „pohanských snáh“ prepašovať do náboženstva (egyptský?) kult ženy. Je vysoko pravdepodobné, že bola takou istou éterickou legendou ako Ježiš. To však nič nemení na fakte, že kresťanstvo stojí na dvoch zaujímavých pilieroch: na akte samovraždy (sebaobetovaní) a rozvrátenej rodiny. (Ďalším „závideniahodným“ pilierom je adorácia mučeníckej smrti.)

Ak je v synoptických evanjeliách všetko legenda a inotaj, potom treba úprimne doznať, že dodnes nikto nevie, o čo v nich presne ide. Ak sa však niečo považuje za metaforu a niečo iné zas za historický fakt, vždy podľa toho, čo sa práve hodí, potom zas treba chlapsky priznať, že po stáročia tu niekto niekoho vodí za nos a že logiku smie používať iba manipulátor a nie ten, kto má byť manipulovaný...

pokračovanie