Mircea Eliade sa narodil v Bukurešti, sanskrit a jogu študoval v Indii, neskôr pôsobil ako asistent na bukureštskej univerzite. V Taliansku sa zoznámil s ezoterikom, kultúrnym filozofom a fašistickým publicistom Juliusom Evolom. Počas druhej svetovej vojny zastupoval Rumunsko ako kultúrny atašé vo Veľkej Británii a Portugalsku. Po komunistickom prevrate v Rumunsku ostal v exile a niekoľko rokov pôsobil ako učenec na voľnej nohe a privátny docent v Paríži. Až vo veku 50 rokov získal riadnu profesúru na univerzite v Chicagu, kde pôsobil až do smrti v roku 1986. Spolupracoval so skupinou učencov Eranos, ktorej spiritus rector bol C.G. Jung. Zanechal za sebou obdivuhodné dielo, no jeho pôsobenie zároveň vyvoláva aj ostré polemiky, napokon, ako aj Jungova hlbinná psychológia a iné oblasti Eliadeho záujmu...

Manzardka a gymnázium Spiru Hareta

U viacerých významných bádateľov na pôde ducha a kultúry je možné určiť konkrétne miesto, kde sa „duchovne zrodili“, kde získali rozhodujúci impulz pre celoživotnú tvorbu. Tak to bolo aj u Mirceu Eliadeho. Chlapec navštevujúci osemročné gymnázium v Bukurešti nazvané podľa rumunsko-arménskeho vzdelanca Spiru Hareta určite nezachytil koniec Ariadninej nite sprevádzajúcej ho labyrintom náboženských predstáv medzi múrmi tejto školy, už v predvojnových časoch považovanej za jednu z najlepších v Rumunsku. Naopak, škola - čo ako dobrá - pre neho predstavovala len nepríjemnú povinnosť. Eliade ako budúci polyglot na nej mal ťažkosti s cudzími jazykmi a ako nadšený amatérsky prírodovedec a najmä neskorší poslucháč a asistent logika Nae Ionesca zas s matematikou. Miestom, kde mladý Mircea otvoril okno do duchovného sveta, bola jeho manzardka v chudobnom bukureštskom byte. Tam priam hltal celé stohy kníh, tam mal svoje zbierky prírodnín - najmä hmyzu a rastlín, tam mal laboratórium, v ktorom robil chemické pokusy. A predovšetkým, tam písal svoje zápisky a prvé pokusy o literárnu tvorbu.

Ako štrnásťročnému mu vyšiel prvý článok v mládežníckom časopise. Vtedy ho zaujímala živá príroda, v prvom rade podivuhodný svet hmyzu. Prvý článok bol len jednoduchým kompilátom z prírodovedeckých kníh. Po ňom však nasledovali ďalšie, kde sa už Mircea prejavil aj ako skvelý pozorovateľ a dôvtipný (a často aj vtipný) komentátor. Okrem prírodovedných článkov uverejňoval aj niektoré svoje literárne pokusy a poznámky o prečítaných knihách. Človek čítajúci tieto jeho rané práce však veľmi rýchlo nadobudne dojem, že pre Eliadeho nebola súdená dráha prírodovedca. Bol vynikajúcim pozorovateľom, ale to, čo ho na svete živočíchov najviac zaujímalo, bolo skôr to, nakoľko ich život pripomína správanie ľudí. Eliadeho prírodovedecké rozpravy takto mali v sebe niečo z toho ducha prírodných vied, ktorého sa im pokúšal vtlačiť Eliadeho veľký vzor, Johann Wolfgang Goethe.

Počas posledných dvoch rokov na gymnáziu Eliade prešiel z „reálneho“ študijného plánu na „moderný“. Ten mal menší podiel prírodných vied, zato však obsahoval výučbu latinčiny. Od „klasického“ sa však líšil tým, že obsahoval matematiku, nie však gréčtinu. Pripravoval sa tak na štúdium na filozofickej fakulte. Eliadeho učiteľ latinčiny bol zároveň nadšeným prívržencom Rudolfa Steinera a jeho antropozofie. Eliade si získal jeho priazeň svojou znalosťou niektorých Steinerových diel a záujmom o východné náboženstvá. Latinčinár ho preto motivoval k tomu, aby sa začal učiť orientálne jazyky. Po krátkom pokuse o štúdium hebrejčiny sa mladý Eliade pustil do perzského jazyka a do sanskritu. Bol však rozptýlený, mal priveľa iných záujmov, takže sa mu príliš nedarilo. Rozptýlenosť sa mu vypomstila aj pri maturite; maturitnú skúšku si musel zopakovať. Akonáhle však držal v ruke diplom, mal otvorenú cestu na univerzitu.

Filozofická fakulta a Nae Ionescu

Univerzita pre Eliadeho predstavovala predovšetkým podstatné rozšírenie možností študovať, písať a diskutovať. Na prednášky takmer nechodil, o to viac však čítal vo svojej manzardke. Okrem toho sa zúčastňoval stretnutí študentského spolku, kde sa veľa diskutovalo, nacvičovali sa divadelné hry a občas sa chodilo na niekoľkodenné túry do hôr. V prostredí medzivojnového Rumunska, kde študentský život ovládalo politické napätie, nacionalizmus a antisemitizmus, sa len ťažko dá uveriť faktu, že Eliadeho študentský spolok sa programovo vyhýbal politike. Napriek tomu sa však študent Mircea neubránil pohlteniu politikou (a to konkrétne v podobe fašistickej ideológie). Udialo sa to prostredníctvom človeka, ktorého si Eliade veľmi vážil. Tým človekom bol profesor logiky a metafyziky Nae Ionescu.

Nae Ionescu bol všetkým iným, len nie suchým intelektuálom prednášajúcim odťažité teórie pred spiacou triedou. Už jeho zjav a vystupovanie budili pozornosť. Navyše jeho prednášky neboli klasickými „výkladmi látky“. Namiesto toho, aby do študentov „nalieval“ nejaké poznatky, snažil sa ich sokratovskou formou vyprovokovať k vlastnému premýšľaniu a hľadaniu odpovedí na otázky. Kľúčovým pojmom v jeho metafyzike bola „žitá skúsenosť“, ktorá nevyhnutne zahŕňala celého človeka. Jedine cez zážitok celou osobnosťou sa totiž dalo dospieť k priamemu, osobnému a mystickému poznaniu podstát. Ionescu ako filozof, ktorého pôvodnou doménou bola matematická logika, zastával názor, že racionálne myslenie založené na zovšeobecňovaní toho, čo vnímame zmyslami, má zmysel v materiálnej rovine. Na ostatných úrovniach reality však vedie na scestie. Metafyzika ako filozofická disciplína, ktorá má prekročiť úroveň zmyslovo poznateľného (má ísť za fýzis, teda za „prirodzený svet“), potrebuje iné nástroje poznávania. Tými sú podľa Nae Ionesca deduktívne myslenie a mystická skúsenosť, ktorej povaha je hlboko osobná a iracionálna. No samotnou metafyzikou sa podľa Ionesca svet nevyčerpáva. Ostáva tretia a najzákladnejšia úroveň, a to náboženská. V poňatí Nae Ionesca zodpovedala táto rovina svetu pravoslávnej kresťanskej viery a jej dogmatiky. No kým doterajšie úvahy mohli predstavovať len akési nezáväzné intelektuálne cvičenie, s týmto posledným bodom už šlo do tuhého. Ak totiž bola celá Ionescova konštrukcia správna (a on vystupoval ako ten, ktorý vedel, že je správna), potom z nej vyplývalo aj politické presvedčenie prakticky totožné s fašistickým.

Ak totiž rumunský národ neexistoval len ako akási koncepcia na papieri, ale ako reálna podstata, potom jednotliví Rumuni boli len súčiastkami zložitého systému. Hlas jednotlivca sa počítal len dovtedy, kým bol súčasťou orchestra. Individualisti sa vyčleňovali z národa a teda sa na nich nemal brať ohľad. Demokracia bola len prejavom individualistického ducha, a teda pre rumunský národ nevhodná. Navyše, rumunský národ sa akosi automaticky spájal s pravoslávnou cirkvou...

Odbehli by sme príliš ďaleko od témy, keby sme chceli ďalej rozvíjať tieto idey. Pre nás je podstatné to, že Eliade sa v lavici filozofickej fakulty dostal do krážov tohto človeka, od ktorého očakával pomoc pri riešení vlastných spirituálnych problémov. Ionescu totiž pôsobil ako človek, ktorý dokázal v sebe zmieriť rozum s vierou, logiku so spaľujúcou túžbou a vedecké poznanie s náboženskou mystikou. Nae Ionescu však zatiaľ bol len prednášajúci, len učiteľ. Zatiaľ ešte nebol „guru“.

Eliade sa s profesorom Nae Ionescom osobne zoznámil jedného dňa po vyučovaní v prvom ročníku na univerzite. Chcel sa ho opýtať na niektoré veci týkajúce sa logiky, ale najmä v ňom hlodali pálčivé otázky spojené s náboženstvom. Chcel sa ho opýtať na jeho otvorene prejavovanú pravoslávnu vieru v Boha a úplné podriadenie sa cirkevným dogmám. Študent cítil, že profesor sa musel prebojovať podobnými duchovnými bojmi, ako on sám. Domnieval sa, že ak profesor došiel k úprimnej viere - ako to prinajmenšom vyzeralo - tak to znamenalo, že aj on by tento problém mal raz vyriešiť, a to podobným spôsobom. No na druhej strane zas niekedy pozoroval v profesorových očiach ten náznak úzkosti a nepokoja, ktorý prezrádzal, že v skutočnosti Boha nenašiel. Cítil teda nástojčivú túžbu dozvedieť sa pravdu o profesorovom duchovnom rozpoložení.

„No čo ak profesor neverí v Boha, tak, ako ani ja, a to napriek všetkým „volaniam“, ktoré znepokojovali moju dušu? Ak on neverí, ani ja nenájdem miesto na tejto ceste, po ktorej kráčam, vedený osudom a mojimi víťazstvami... A tiež, čo potom, ak on naozaj verí? Ako by som mu mal povedať, že som kresťanom, ale neverím v Boha?“ (z Eliadeho zápiskov)

No namiesto toho, aby Ionescovi položil otázky, ktoré ho trápili, len hanblivo krúžil dookola po rôznych abstraktných témach. Profesor však zrejme vytušil, kam Eliade mieri svojimi otázkami.

„Šťastný vek, devätnásť! Tak dávno to už bolo! Nuž, nie je potrebné sa tak ponáhľať. Ako vám to povedať? Tieto veci pochopíte až po tom, ako ich budete dlhú dobu prežúvať bez toho, aby ste mali čo len potuchy o ich význame. Mne sa to rozjasnilo po siedmich rokoch, no a problému indukcie nerozumiem dodnes. A sú tam aj problémy, o ktorých si myslím, že ich nepochopím nikdy. Nič nepochopíme len svojou vlastnou snahou. Tieto veci k nám prídu v určitom veku, podobne ako sexuálne impulzy alebo reuma.“

Učiteľ mu potom poradil úplne „zmiasť“ svoj rozum ako prípravu na budúce vyjasnenie, ale odporučil mu občas aj „len tak sa flákať“, dokonca si vypiť! Už trochu vážnejšie poradil: „Ak chceš niečo pochopiť z náboženstva, študuj logiku, medicínu, biológiu - zvlášť biologické syntézy. Náboženstvo zvíťazí vtedy, ak bude v ústraní.“ Študent z toho stretnutia odchádzal zmätený: „Môj profesor je buď génius - alebo netvor.“

No tento rozhovor v mladom poslucháčovi filozofie zanechal nezmazateľnú stopu. Potvrdil mu, že našiel svoju Ariadninu niť, keď sa v detstve začal venovať zoológii a botanike, keď začal hltať knihy doslova na kilá, keď sa púšťal s hŕstkou priateľov na vysokohorské výstupy do pohoria Bucegi. Stopa tohto rozhovoru ho neskôr viedla do Talianska, kde sa zoznámil okrem iných osobností aj s Evolom, ale aj do Indie, kde po konflikte s profesorom Dasguptom odišiel do himalájskeho ášramu venovať sa joge...

Răzvan Popescu