Od čtenáře jsme dostali další z Krišnamurtiho textů.

Otázka: Čo je významom bolesti a utrpenia?


Krišnamurti: Keď trpíte, keď máte bolesti, aký je zmysel toho? Fyzická bolesť má jeden zmysel avšak my pravdepodobne myslíme psychickú bolesť a utrpenie, ktoré má úplne odlišný zmysel na rôznych úrovniach. Aký je význam utrpenia? Prečo chcete nájsť zmysel utrpenia? Nie, že by to nemalo žiadny význam – chystáme sa to odhaliť. Avšak prečo to chcete objaviť? Prečo chcete zistiť prečo trpíte? Keď položíte túto otázku sami sebe, „Prečo trpím?“, a rozhliadnete sa po príčine utrpenia neunikáte pred utrpením? Keď pátram po zmysle utrpenia, nevyvarujem sa ho, neupúšťam od neho, neutekám preč od neho? Faktom je, že trpím, avšak v momente keď nasmerujem myseľ na to, potom hovorím, „takže, prečo?“, tak už som zriedil intenzitu utrpenia. Inými slovami, prajeme si, aby utrpenie bolo zriedené, zmiernené, odložené, vysvetlené. Samozrejme toto nám neumožní pochopenie utrpenia. Ak som oslobodený od túžby utekať od toho preč, vtedy začínam chápať čo je zmyslom utrpenia.

Čo je utrpenie? Nepokoj, nie je tak? Na rôznych úrovniach – na fyzickej a na rôznych úrovniach podvedomia. Je to naliehavá forma nepokoja, ktorú nemám rád. Môj syn je mŕtvy. Staval som okolo neho všetky svoje nádeje, alebo okolo mojej dcéry, môjho manžela, ako chcete. Uchovával som si ho so všetkými tými vecami, chcel som aby bol a zostal mojím druhom – viete, všetky tie veci. Náhle odišiel. Tak tam je nepokoj, nie je tak? Tento nepokoj nazývam utrpením.

Ak sa mi nepáči toto utrpenie, potom poviem „ prečo trpím?“, „ toľko som ho miloval“, „bol takým“, „mal som toto“. Pokúšam sa uniknúť do slov, názorov, do viery, ako to robí väčšina z nás. Má to podobný účinok ako narkotikum. Ak neurobím toto čo sa stane? Som si jednoducho vedomý utrpenia. Neposudzujem ho, neospravedlňujem ho – trpím. Potom môžem nasledovať jeho pohyb, potom viem sledovať celý zmysel toho, sledovať v zmysle pokúsiť sa niečomu porozumieť.

Čo sa tým mieni? Čo je to, čo trpí? Nie prečo je tam utrpenie, nie čo je príčinou utrpenia, avšak čo sa práve deje? Neviem či vidíte rozdiel. Ak som si jednoducho vedomý utrpenia, nie ako niečoho čo je mimo mňa a nie ako pozorovateľ sledujúci utrpenie – ono je časťou mňa, môj celok je utrpením. Vtedy som schopný nasledovať jeho pohyb, vidieť kam to vedie. Bezpochyby ak takto konám tak sa to otvorí, nie je tak? Vtedy vidím, že som položil dôraz na seba – nie na osobu, ktorú milujem. On ma len ukrýva pred mojím utrpením, pred mojou osamelosťou, pred mojím nešťastím. Ja nie som niečím, dúfal som že on by bol taký. To uplynulo, som opustený, som stratený, som osamelý. Bez neho som ničím. Tak plačem. To nie je o tom, že on odišiel, ale o tom, že ja som opustený. Som sám. Dospieť k tomuto bodu je veľmi neľahké, nie je tak? Je to skutočne ťažké pripustiť to a nie povedať len, „ som sám a ako sa mám zbaviť tejto osamelosti?“, čo je iná forma úniku. Ale byť si toho vedomý, zostať s tým, vidieť pohyb toho. Toto som použil len ako príklad. Postupne, ak dovolím to rozvinúť, otvoriť, uvidím, že trpím pretože som stratený. Som vyzvaný dať svoju pozornosť niečomu, na čo nie som ochotný sa pozrieť, niečo je vnútené na mňa, čo nie som ochotný vidieť a pochopiť. Tam je mnoho ľudí, aby mi pomohli utiecť – tisíce takzvaných náboženských ľudí, s ich vierou a dogmami, nádejou a fantáziami – „to je karma, to je božia vôľa“ – veď to poznáte, všetci mi ukazujú cestu von. Avšak ak viem zostať u toho a nie dať to preč odo mňa, nepokúšajúc sa to vymedziť alebo to poprieť, čo sa stane potom? Aký je stav mojej mysle, ak sleduje pohyb utrpenia?

Je utrpenie len slovo alebo je to skutočnosť? Ak je to skutočnosť a nie iba slovo, potom slovo tu nemá žiadny význam, tak je tam len pocit silnej bolesti. S ohľadom na čo? S ohľadom na predstavu, na skúsenosť, na niečo čo máte alebo čo nemáte. Ak to máte, nazývate to potešením, ak to nemáte, je to bolesť. Pretože bolesť, smútok, je vo vzťahu k niečomu. Je to iba slovným vyjadrením, alebo je to skutočnosťou? Ak smútok existuje, existuje len vo vzťahu k niečomu, k jedincovi, k udalosti, k pocitu. Teraz, ste si naplno vedomý utrpenia. Je toto utrpenie oddelené od vás a preto ste iba pozorovateľ, ktorý vníma utrpenie, alebo je toto utrpenie vami?

Keď nie je žiadny pozorovateľ, ktorý trpí, je utrpenie odlišné od vás? Ty si utrpenie, nie je to tak? Nie si oddelený od bolesti – ty si bolesť. Čo sa stane? Neexistuje žiadne označenie, nie je žiadne pomenovanie a preto následne rozvetvovanie stranou. Ty si tou bolesťou, tým pocitom, tým vedomím agónie. Keď si toto, čo sa deje? Keď to nemenuješ, keď tu nie je strach s ohľadom na to, tak súvisí to vnútro (centrum, ja) s tým? Ak je vnútro spojené s tým, potom sa tohoobávame. Potom sa musí pôsobiť na to a konať niečo. Avšak ak je vnútro týmto, potom čo urobíš? Tam sa nedá nič vykonať, nie je tak? Ak ty si to a neakceptuješ to, nemenuješ to, neodsúvaš to stranou – ak si touto vecou, čo sa stane? Môžeš potom povedať že trpíš? Istotne, sa stala podstatná premena. Potom už nie je že „ja trpím“, pretože tam nie je centrum pre utrpenie a centrum (ja) trpí, pretože my sme nikdy neskúmali čo je centrum. Žijeme len od slova k slovu, od reakcie k reakcii. Nikdy nehovoríme „ nechaj ma vidieť, čo je tá vec, to utrpenie.“ Nemôžeš ho vidieť prostredníctvom vynútenia, disciplíny. Musíš sa pozerať so záujmom, so spontánnym pochopením. Vtedy uvidíš že vec, ktorú nazývame utrpením, bolesťou, smútkom, vec, ktorej sa vystríhame a tiež disciplína, všetko je preč.

Pokiaľ ja nemám žiadny vzťah k veciam vo svojom okolí, neexistuje problém, v momente, keď si vytvorím vzťah s vecami okolo mňa, vzniká problém. Tak dlho pokiaľ spracúvam utrpenie ako niečo vonkajšie – trpím pretože som stratil môjho brata, pretože nemám peniaze, pretože toto alebo tamto – vytváram si vzťah k tomu a tento vzťah je iluzórny. Ale ak ja som tá vec, ak vidím túto skutočnosť, potom sa celá vec transformuje, celé to má iný význam. Vtedy existuje úplná pozornosť, ucelená pozornosť, ktorá je v úplnosti porozumením a rozpustením a tak nie je žiadny strach a potom slovo „smútok“ neexistuje.