Textovky o ľudskom živote...

Žiarlivosť nie je prejav lásky, žiarlivosť je prejav strachu, že ostanem sám. Nejde mi až tak o partnera ale o vyplnenie mojej samoty, vidíš ten rozdiel? A tak ja používam partnera ako prostriedok na vyplnenie svojej osamelosti, ide mi o mňa a nie o partnera a to vylučuje lásku. Lebo láska nemôže byť zviazaná strachom a mojími sebeckými túžbami, to len spoločnosť nás naprogramovala v toto veriť.

Partner je len spolupútnik, blízka osoba, žiadne šťastie, naplnenie či jediný zmysel života v ňom nie je. Kto nedá vzťahu hodnotu takú aká mu patrí - nie takú po akej túžim - tak bude s partnerom v rozpore. Najbližší rozpor - v tej chvíli - sa ukážem ja a vzťah taký aký je, ale ja zase pokračujem v hre, už som si zvykol, žijem vo vzpomienke a môj zmätok ma oklame myslieť si že milujem, lebo nechcem byť sám.

Ľuďom na sebe nezáleží, používame sa vzájomne ako prostriedok k niečomu. Nie je to nič strašné, ak to proste skutočne vidíš, sám na sebe, že aj ty si taký, nemáš dôvod odsudzovať druhých a práve naopak si k ľuďom srdečnejší, lebo vieš v čom to žijú, súcitíš s nimi.

Odpúšťanie je nepodstatné, vždy zanechá jazvu a preto to nie je vlastne odpustenie. Odpúšťam pod tlakom či už duchovným, mravným či zo strachu. Podstatná je príčina toho, teda hnev. Poznaním svojho vnútra, čo je princíp ľudskej mysle- princíp JA - predídem príčine - hnevu a tak ani nie je čo donekonečna odpúšťať a hrať sa s dôsledkami.

Konflikt, hnev atď nie je normálnou súčasťou života, ale odkrýva moje vnútro, ukazuje ma, aký som. Ktorá strana má pravdu je pritom absolútne nepodstatné, podstatné je to ako sa chovám, čo hovorím a ako reagujem a nie to, že či ja mám pravdu.

Sex či masturbácia je prirodzená súčasť života, všetky náboženstvá ho obmedzujú, ale to je nezmysel. Sex je telesná potreba tak ako jedenie. Je nezrelé striedať partnerov, ale ide o to sex pochopiť a dať mu jeho miesto aké mu patrí, nie aké by som chcel aby malo miesto a nečakať v ňom nejaké naplnenie a uspokojenie.

Prečo sa niekto vysmieva, povyšuje a odsudzuje jemne či zjavne? Nie je to práve a len preto, že si tým kompenzuje svoje komplexi, neustále si niečo dokazuje a tak preto sa potrebuje dať nad niekoho povýšením seba? Ak žijem vedomejšie, pravdivejšie, tak si nemusím niečo dokazovať.

Ľudia sa nedelia na hlúpych a múdrych ale na menej vedomých a viac vedomých. Menej či viac to je nepodstatné. Podstatné je, že sa vieš učiť aj od takzvaného najväčšieho „hlupáka“. Ak to dokážeme, tak uvidíme, že hlupák neexistuje, lebo každý má účel tu.

Ak sa ľudia nevedia stretnúť v myšlienkach je to smutné, je to umelý vzťah. Ja mám svoje predstavy, ty svoje, sme v skutočnosti vzdialený, nerozumieme si, je medzi nami odstup, sme na dvoch brehoch a medzi nami je rieka.

Cez vnímanie seba, cez môj vzťah, teda môj postoj k hocikomu uvidím celú svoju obmedzenosť a sebastrednosť. Najprv sa uvidí moje veľké, obrovské JA - pýcha a sebectvo. Neskôr sa to týmto slovom už nedá úplne označovať, lebo sa odkryje nová úroveň a to strach, zmätok a nevedomosť, ktoré sú príčinou toho.

Tak ako je niekto múdry, tak je i hlúpy. Ako je niekto hlúpy, tak je aj múdry.