Jitřní země je věnována duchovní tématice, jako jóga, witchcraft, kult Bohyně, posvátná sexualita, tantra, mystika, ale tématem je i zdravá výživa, vegetariánství, ekologie, léčivé rostliny.
Jitřní země 
Translate - select language ^
 
  Dnešní datum: 20. 11. 2019     | Mapa stránek | Fórum JZ | Galerie JZ | Na Chvojnici | Galerie Na Chvojnici | Biozahrada |
   
 
kulatý roh  Náhodný citátkulatý roh
Romain Rolland:
Nejhorší chorobou, kterou svět trpí, není síla zlých, ale slabost dobrých.

kulatý roh  Hlavní menukulatý roh
Hlavní stránka
Mapa stránek Jitřní země
Přehled rubrik
Odkazy
Galerie Jitřní země
Ankety
Nejčtenější stovka
Rozšířené vyhledávání
Poslat nové heslo
Upravit čtenářskou registraci
Zrušit svoji registraci čtenáře

kulatý roh  Přehled rubrikkulatý roh

kulatý roh  Nejčtenějšíkulatý roh
Nežijte ve lži
(20. 11. 2016, 2815x)
Hodiny odbíjejí
(30. 12. 2016, 2764x)
Mayský sněm
(07. 01. 2017, 2679x)
Jako v pohádkách…
(07. 12. 2016, 2598x)
Mayská rada
(14. 02. 2017, 2521x)
Upozornění
(28. 11. 2016, 2452x)

kulatý roh  Počasí, Slunce, Lunakulatý roh
 
Předpověď pro ČR 1.den title= Předpověď pro ČR 2.den Předpověď pro ČR 3.den
 

Solar X-rays:
Status
Geomagnetic Field:
Status
Aktuální snímky Slunce


kulatý roh  O Jitřní zemikulatý roh
Jitřní země
ISSN 1801-0601
Vydavatel: J. Holub, Kralice n. Osl.
Jitřní země byla založena na pod­zim roku 2000. Věnuje se hlavně duchovní tématice, ať už je to jó­ga, witchcraft (wicca), kult Bo­hy­ně, posvátná sexualita a tantra, mys­ti­ka, New Age, ša­ma­nis­mus ale také třeba zdravá výživa, vege­tari­án­ství, lé­čivé rost­liny a eko­logie.

Příběhy

* Podivuhodne posolstvo z inej hviezdy


Ukázka z knihy (Hermann Hesse) - Příběhy - 13. 10. 2009 (5014 přečtení)

V jednej z južných provincií našej krásnej hviezdy sa stalo hrozné nešťastie. Zemetrasenie sprevádzané strašnými povíchricami a záplavami poškodilo tri veľké dediny, záhrady, polia, lesy a všetko, čo bolo zasadené a zasiate. Mnoho ľudí a zvierat zahynulo, a čo bolo najsmutnejšie, chýbalo potrebné množstvo kvetov na obloženie mŕtvych a na náležité skrášlenie miesta ich posledného odpočinku.


O všetko ostatné sa ľudia, prirodzene, zaraz postarali. Poslovia sa ihneď po hrôzostrašnej udalosti náhlili do susedných končín s prosbou o pomoc a zo všetkých veží v provincii predspeváci spievali onen dojímavý a srdcelomný verš, ktorý odpradávna poznáme ako pozdrav bohyni milosrdenstva a ktorému nik nemohol vzdorovať. Zo všetkých miest a dedín prišli povozy so súcitnými ľuďmi ochotnými pomôcť a nešťastníkov, ktorí stratili strechu nad hlavou, zahrnuli priateľské pozvania a prosby, aby sa ubytovali tu i tam, u príbuzných, u priateľov, u cudzích. Na pomoc sa zo všetkých strán naznášalo jedlo a šaty, vozy a kone, náčinie, kamene, drevo a veľa iných vecí, a kým starcov, ženy a deti pohostinsky odvádzali dobročinné ruky, kým poranených starostlivo umývali a obväzovali a pod troskami hľadali mŕtvych, ostatní sa už pričiňovali o to, aby odpratali zrútené strechy, brvnami podopreli nepevné múry a aby všetko pripravili na rýchlu novú výstavbu. A hoci po nešťastí ešte visel vo vzduchu dych hrôzy a mŕtvi nabádali k smútku a úctivému mlčaniu, jednako bolo na všetkých tvárach a vo všetkých hlasoch cítiť radostnú ochotu a láskavú slávnostnosť. Lebo všetky srdcia hrialo vedomie spoločného, usilovne konaného činu a obodrujúce presvedčenie, že robia niečo mimoriadne potrebné, krásne a chvályhodné. Spočiatku všetci pracovali stiesnene a mlčky, čoskoro však tu i tam zaznel radostný hlas, ktosi ticho zanôtil pieseň nabádajúcu k spoločnej práci a, pravdaže, vo všetkom, čo sa spievalo, na prvom mieste boli obidve úslovia: »Blažený, kto sa náhli pomôcť nešťastníkovi; či jeho srdce nevpíja dobrodenie ako vyprahnutá záhrada prvý dážď a neodpovedá kvetmi vďačnosti?« A iné úslovie: »Požehnanie božie na spoločnom diele.«

Teraz tu však, žiaľ, veľmi chýbali práve kvety. Mŕtvych, ktorých našli najskôr, ľudia už prizdobili kvetmi a ratolesťami zo zničených záhrad. Potom začali kvety zhľadávať v susedných mestách. Na nešťastie práve v tých troch zničených obciach boli najväčšie a najkrajšie záhrady s kvetmi tohto ročného obdobia. Rok čo rok sem chodievali ľudia pozrieť sa na narcisy a krokusy, lebo nikde inde ich nebolo toľko a v takých vyšľachtených, čarokrásne sfarbených druhoch. A teraz to všetko vzalo skazu. Ľudia bezradne stáli a nevedeli, ako splniť, čo im kázala obyčaj, podľa ktorej sa mal každý mŕtvy človek a každé uhynuté zviera slávnostne prizdobiť kvetmi príslušného ročného obdobia a jeho pohreb sa mal konať tým bohatšie a okázalejšie, čím nečakanejšie a smutnejšie prišiel človek či zviera o život.

Najstaršieho človeka provincie, ktorý prišiel vozom medzi prvými záchrancami, zahrnuli otázkami, prosbami a sťažnosťami, že si len horko-ťažko uchoval pokoj a dobrú vôľu. Zachoval si rozvahu, pohľad mal priateľský a jasný, hlas čistý a zdvorilý a pery pod bielymi fúzmi sa jednostaj ticho a dobrotivo usmievali, ako sa múdremu človekovi a radcovi aj patrí.

»Priatelia,« povedal, »bohovia nás chcú skúšať, preto nás stihlo nešťastie. Všetko, čo sa zničilo, čoskoro našim bratom postavíme a vrátime, a ja ďakujem bohom, že som vo vysokom veku mohol zažiť, ako ste všetci opustili svoje a prišli pomôcť bratom. Kde však teraz vezmeme kvety, aby sme mŕtvych pekne a náležité prizdobili na slávnosť ich premeny? Lebo kým sme nažive, nesmieme pripustiť, aby sa čo len jedinký z týchto ukonaných pútnikov pochoval bez riadnej kvetinovej obety. Zaiste si to myslíte aj vy.«

»Áno,« volali všetci, »aj my si to myslíme.« »Viem,« povedal starec otcovsky. »Teraz vám, priatelia, poviem, čo treba urobiť. Všetkých unavených pútnikov, ktorých nebudeme môcť pochovať dnes, musíme povynášať vysoko do hôr do veľkých letných chrámov, kde je ešte aj teraz sneh. Tam budú v bezpečí a nepodľahnú premene, kým pre nich kvety neobstaráme. Len jeden človek nám môže v tomto ročnom období vypomôcť toľkými kvetmi: kráľ. Niekoho spomedzi nás musíme poslať ku kráľovi, aby ho poprosil o pomoc.«

A znovu všetci prikyvovali a volali: »Áno, áno, treba ísť ku kráľovi!«

»Tak je,« pokračoval starec a každý radostne hľadel na jeho krásny úsmev. »Koho však ku kráľovi poslať? Musí to byť mladý a mocný človek, lebo je to ďaleko, a musíme mu dať najlepšieho koňa. Musí však byť aj pekný, dobrého srdca a so žiarivými očami, aby mu kráľovo srdce nemohlo kvety odoprieť. Nemusí vravieť veľa slov, prevravia jeho oči. Najlepšie by bolo poslať dieťa, najutešenejšie dieťa obce, lenže ako by zvládlo toľkú cestu? Musíte mi pomôcť, priatelia, a ak je tu niekto, kto sa na posolstvo podujme, alebo ak niekto takého človeka pozná a vie o ňom, tak ho prosím, aby to povedal.«

Starec zmĺkol a jasnými očami hľadel okolo, nik však nepredstúpil, nik sa nehlásil.

Keď zopakoval otázku ešte raz, ba aj tretí raz, podišiel k nemu z množstva ľudí mládenček, šestnásťročný, spola ešte chlapec. Oči klopil k zemi, a keď starca zdravil, oblial ho rumenec.

Starec sa naňho pozrel a hneď vedel, že je to pravý posol. Usmial sa a riekol: »Pekne od teba, že chceš byť naším poslom. Ale prečo sa spomedzi toľkých ľudí hlásiš práve ty?«

Mládenec pozrel na starca a riekol: » Ak nechce ísť nik iný, pošlite mňa.«

Ktosi zvolal: »Pošlite ho, dobre ho poznáme. Pochádza z tejto dediny a zemetrasenie mu spustošilo kvetinovú záhradu. Bola najkrajšia v obci.«

Starec sa láskavo pozrel chlapcovi do očí a spýtal sa: »Veľmi ti je za kvetmi ľúto?«

Mládenec tíško odvetil: »Ľúto, ale nie preto som sa prihlásil. Mal som dobrého priateľa a ešte krásneho milovaného koníka. Obaja pri zemetrasení zahynuli. Ležia u nás v predsieni a potrebujú kvety, aby sme ich mohli pochovať.«

Starec požehnal chlapcovi a ihneď mu prichystali najlepšieho koňa; mládenec sa vyšvihol na koníka, pohladkal mu šiju, kývol na rozlúčku, pustil sa do cvalu a krížom cez mokré a spustošené polia uháňal z dediny.

Cválal celý deň. Aby do ďalekého hlavného mesta a ku kráľovi prišiel rýchlejšie, krátil si cestu cez vrchy, a večer, keď sa začalo stmievať, viedol si koňa strmou cestou cez hory a bralá za uzdu.
Vpredu pred ním letel veľký tmavý vták, akého jakživ nevidel, a on šiel za ním, kým vták nezosadol na strechu malého otvoreného chrámu. Mládenček nechal koňa v lese na tráve a pomedzi drevené stĺpy vkročil do jednoduchej svätyne. Ako obetný oltár tu ležal balvan, balvan z čierneho kameňa, aký sa v týchto končinách nevyskytoval, a na ňom bol vytesaný symbol božstva, aké posol nepoznal: srdce, z ktorého ujedal dravý vták.

Prejavil božstvu úctu a ako obetný dar priniesol belasý zvonček, ktorý odtrhol na úpätí vrchu a dal si do záhrenia. Potom sa uložil do kúta, lebo veľmi ustal, a chystal sa zdriemnuť.

Spánok však neprichádzal, hoci po iné večery bez pozvania zlietal na jeho lôžko. Z kvietka-zvončeka na balvane a či priam z čierneho kameňa alebo z čohosi iného sálala neobyčajne prenikavá a stiesňujúca vôňa, neblahý symbol božstva mátožne svetielkoval v pochmúrnej sieni a na streche sedel cudzí vták a podchvíľou mocne trepotal obrovskými krídlami, až to v hore burácalo sťa víchor.

I stalo sa, že uprostred noci mládenec vstal, vyšiel z chrámu a pozrel sa na vtáka. Vták zamával krídlami a hľadel na mládenca.
»Prečo nespíš?« spýtal sa vták.»Neviem,« odvetil mladík. »Možno preto, že som okúsil žiaľ.«
»Aký žiaľ si okúsil?«
»Zahynul mi priateľ a milovaný kôň.«
»Vari je smrť taká zlá?« spýtal sa vták posmešne.
»Ach nie, veľký vták, nie je taká zlá, je to len rozlúčka, ale nesmútim pre smrť. Zlé je to, že nemôžeme priateľa a môjho krásneho koňa pochovať, lebo už nemáme nijaké kvety.«
»Sú aj horšie veci,« riekol vták a nevľúdne zatrepal krídlami.
»Nie, vták, nič horšie určite neexistuje. Koho pochovajú bez kvetinovej obety, tomu sa zabraňuje, aby sa na želanie srdca znovu mohol narodiť. A kto svojich mŕtvych pochová a nekoná kvetinovú slávnosť, ten potom vo sne vída tiene svojich mŕtvych. Veď vidíš, nemôžem spať, lebo moji mŕtvi sú ešte bez kvetov.«

Vták otvoril zahnutý zobák a škrípavo zaškriekal:
»Chlapče, ak si prežil iba toľko, nevieš o žiali nič. Nikdy si nepočul o veľkom utrpení? O nenávisti, vražde, žiarlivosti?«

Keď mládenec počul tie slová, zdalo sa mu, že sníva. Potom sa spamätal a skromne riekol: »Asi som počul, vták, spomínam si, píše sa o tom v starých príbehoch a rozprávkach. Ale to už nie je skutočnosť, kedysi dávno to tak azda na svete bolo, keď ešte neboli kvety a dobrí bohovia. Kto by na to myslel!«

Vták sa ticho, no prenikavo zasmial. Potom sa vztýčil a povedal: »A teraz teda chceš ísť ku kráľovi a ja ti mám ukazovať cestu?«
»Ach, tak ty to už vieš,« potešil sa mládenec. »Hej, ak ma chceš viesť, tak ma, prosím ťa, veď.«

Veľký vták sa nehlučne zniesol na zem, nehlučne roztiahol krídla, rozkázal mládencovi, aby tu nechal koňa a aby s ním šiel ku kráľovi.

Kráľovský posol nasadol a niesol sa na vtákovi. »Privri oči!« rozkázal vták a chlapec poslúchol a potom ticho a mäkko, ako lietavajú sovy, leteli temnou oblohou, iba studené povetrie fičalo poslovi v ušiach. A leteli celú noc.

Včasráno, keď pristáli, vták zvolal: »Otvor oči!« A mládenec otvoril oči. Videl, že stojí na okraji lesa, a dolu pod sebou videl v prvom rannom brieždení žiariacu pláň, až mu jej svetlo oslepovalo zrak.

»Tu pri lese ma znovu nájdeš,« zvolal vták. Vymrštil sa do výšky sťa šíp a ihneď zmizol v belasej diaľave.

Keď mladý posol zišiel na šíru pláň, cítil sa veľmi nezvyčajne. Všetko naokolo bolo také popremieňané a preinačené, že nevedel, či spí, alebo bdie. Lúky a stromy tu boli ako doma, slnko svietilo a vietor sa hral v zakvitnutej tráve, nikde však ani človiečika, nikde nijaké zviera, dom či záhrada, ale akoby aj tu, práve tak ako vo vlasti, bolo vyčíňalo zemetrasenie; na zemi ležali trosky budov, polámané konáre a vyvrátené stromy, zničené ploty a postrácané pracovné náradie; a odrazu uprostred poľa s hrôzou zazrel nepochovaného mŕtveho človeka už spola v rozklade. Mládenec sa nesmierne vydesil. Cítil, ako sa v ňom dvíha odpor, lebo nikdy také niečo nevidel. Mŕtvy nemal zakrytú ani tvár, čiastočne už narušenú hnilobou a vtákmi; mladík priniesol zelené lístie a zopár kvetov a s odvráteným pohľadom mu ju prikryl.

Nad planou sa ľahostajne a vytrvalo šíril neznámy, odporný a stiesňujúci pach. A znovu tu v tráve ležal mŕtvy, obkľúčený kŕdľom havranov, a kôň bez hlavy, a ľudské a zvieracie kosti, všetko vydané napospas slnku, a zrejme nik nepomýšľal na kvetinovú slávnosť a pohreb. Mládenec sa obával, či nebodaj nejaké neslýchané nešťastie neskántrilo v tejto krajine všetkých ľudí, každého človeka, lebo mŕtvych bolo toľko, že už prestal trhať kvety a zakrývať nimi tváre nebožtíkov. Bojazlivo, so sklopeným zrakom putoval ďalej a zovšadiaľ sa valil mŕtvolný smrad a pach krvi a z nespočetných rumovísk a cmiterov prúdil čoraz mohutnejší príliv nevýslovnej biedy a utrpenia. Posol si myslel, že je v zajatí zlého sna, a videl v tom výzvu nebies, lebo jeho mŕtvi ešte nemali kvety a neboli pochovaní. Znovu mu zišlo na um, čo v noci vravel vták na streche chrámu, a zdalo sa mu, že znovu počuje jeho prenikavý hlas, keď vravel: »Sú aj oveľa horšie veci.«

Teraz si mládenec uvedomil, že vták ho zaniesol na inú hviezdu a že všetko, čo tu na vlastné oči vidí, je skutočnosť a pravda. Spomenul si, ako sa cítil, keď za mladi zavše počul rozprávať hrôzostrašné rozprávky z pradávnych čias. To isté cítil aj teraz: mrazivú hrôzu a za tou hrôzou tichú radostnú útechu v srdci, lebo všetko to bolo ďaleko-preďaleko a dávno sa pominulo. Všetko tu bolo ako v desivej rozprávke; celý ten podivuhodný svet hrôzy a mŕtvol a supov akoby nezmyselne a chaoticky podliehal nepochopiteľným šialeným pravidlám, podľa ktorých sa všetko, čo malo byť krásne a dobré, stalo zlým, šialeným a mrzkým.

Vtom posol zazrel poľom kráčať živého človeka, sedliaka alebo paholka, nuž sa chytro k nemu rozbehol a volal naňho. Keď ho však uvidel zblízka, preľakol sa a srdce mu zaplavil súcit, lebo sedliak vyzeral odporne, vôbec nie ako dieťa slnka. Vyzeral ako človek, ktorý zvykol myslieť iba na seba, ktorý si zvykol, že všetko je faloš, mrzkosť a zlo, ako človek, ktorý jednostaj žije v sne plnom hrôzy a strachu. V jeho očiach a v celej tvári i bytosti nebolo veselosti či dobroty, vďačnosti či dôvery, akoby nešťastníkovi chýbala každá prostá a jednoduchá cnosť.

Mládenec si dodal odvahu, podišiel k človekovi priateľsky ako k niekomu, koho poznačilo nešťastie, bratsky ho pozdravil a s úsmevom sa mu prihovoril. Mrzkáň načisto zmeravel a začudovane naňho hľadel veľkými mútnymi očami. Hlas mal surový, nemelodický ako rev nižších tvorov, no radosti a pokornej dôvere v mladíkovom pohľade nevedel vzdorovať. A keď už na cudzinca chvíľu civel, zjavil sa na jeho zbrázdenej a surovej tvárí akýsi úsmev či úškrn, mrzký, ale krotký a udivený ako prvý úsmevček znovuzrodenej bytosti, ktorá práve prišla z najzaostalejšieho kraja.

»Čo by si rád?« spýtal sa človek-cudzinec.

Mládenec odpovedal podľa domácej obyčaje: »Ďakujem ti, priateľu, a prosím ťa, povedz, čím môžem poslúžiť ja tebe?«

Keď sa sedliak mlčky čudoval a rozpačito sa usmieval, posol sa spýtal: »Priateľu, povedz, čo je toto tu, ten des a hrôza?« a ukázal dookola.

Sedliak sa usiloval porozumieť mu, a keď posol zopakoval otázku, riekol: »Nikdy si to nevidel? To je vojna. A toto tu je bojisko.« Ukázal na čiernu hromadu trosiek a zvolal: »To bol môj dom.« A keď mu cudzinec so srdečnou účasťou pozrel do mútnych očí, sedliak ich sklopil a zahľadel sa do zeme.

»Nemáte kráľa?« pýtal sa mládenec ďalej, a keď mu sedliak prikývol, spýtal sa: »Kde je?« Človek ukázal na druhú stranu, kde sa vo veľkej diaľke sotva dal vidieť stanový tábor. Posol sa na rozlúčku dotkol sedliakovho čela a bral sa ďalej. Sedliak si ohmatal čelo obidvoma rukami, ustarostené potriasol ťažkou hlavou a ešte dlho uprene hľadel za cudzincom.

Ten šiel a šiel cez trosky a všetku tú hrôzu ďalej, kým neprišiel do tábora. Všade tam postávali a pobiehali ozbrojení muži, nik si ho však nevšímal, a on šiel pomedzi stany a ľudí, až našiel najväčší a najkrajší stan v tábore — kráľov stan — a vkročil dnu.

Kráľ sedel na jednoduchom nízkom lôžku, vedľa seba mal plášť a vzadu v tmavom tieni čupel sluha a spal. Kráľ bol hlboko zadumaný. Tvár mal krásnu a smutnú, na opálenom čele šticu šedivých vlasov, na zemi pred ním ležal meč.

Mládenec v nemej pokore pozdravil, ako by bol pozdravil vlastného kráľa, ruky si skrížil na hruď a čakal, kým ho vládca zbadá.

»Kto si?« spýtal sa kráľ prísne a zmraštil tmavé obočie, pohľad mu odvisol na čistých a bodrých cudzincových črtách, a keď sa mládenček naňho dôverčivo a priateľsky pozrel, kráľ zmiernil hlas.

»Už som ťa raz videl,« povedal zamyslene, »alebo sa ponášaš na niekoho, koho som poznal ako dieťa.«

»Som cudzinec,« riekol posol.

»Tak sa mi to snívalo,« povedal ticho kráľ. »Pripomínaš mi matku. Povedz, čo chceš. Rozprávaj.«

»Priniesol ma sem vták,« rozvravel sa mládenec. »U nás doma bolo zemetrasenie, nuž sme chceli pochovať svojich mŕtvych, ale chýbali nám kvety.«

»Kvety?« spýtal sa kráľ.

»Hej, nemali sme už nijaké kvety. A to je, pravdaže, zle. Ako pochovať mŕtveho bez kvetinovej slávnosti? Mal by predsa kráčať k svojej premene radostne a v plnej nádhere.«

Poslovi zišlo zrazu na um, koľko nepochovaných mŕtvol leží na hroznom bojisku, a zmĺkol; kráľ naňho hľadel, prikyvoval a ťažko vzdychal.

»Chcel som ísť k nášmu kráľovi a poprosiť ho o veľa kvetov,« pokračoval posol, »ale keď som bol v chráme vysoko v horách, prišiel veľký vták, povedal mi, že ma zanesie ku kráľovi, a preniesol ma k tebe. Ó, drahý kráľ, vták sedel na streche chrámu neznámeho božstva a na obetnom oltári bol neobyčajne čudný symbol: srdce, a z toho srdca ujedal dravý vták. S tým veľkým vtákom som sa v noci zhováral a iba teraz rozumiem jeho slovám. Povedal, že na svete je oveľa, oveľa viac utrpenia a bolesti, než som poznal. A teraz som tu, prešiel som veľkým bojiskom a videl som za niekoľko hodín nesmierne veľa nešťastia a žiaľu, ach, oveľa viac, ako sa spomína v našich naj hrôzostrašnejších rozprávkach. Prišiel som k tebe, ó, kráľu, a spytujem sa, či by som ti mohol v niečom poslúžiť.«

Kráľ dosiaľ pozorne načúval a teraz sa pokúšal o úsmev, ale jeho krásna tvár bola taká vážna a tak trpko smutná, že sa usmiať nevedel.

»Ďakujem ti,« riekol, »môžeš mi poslúžiť. Pripomenul si mi matku a za to ti vďaka.«

Mládenca skormútilo, že sa kráľ nevládal usmiať. »Taký si smutný,« povedal, »vari pre tú vojnu?«

»Áno,« riekol kráľ.

Mládenec sa neovládol a proti všetkým pravidlám slušnosti sa dotkol tohto hlboko skľúčeného, a jednako, ako cítil, šľachetného človeka, keď sa spýtal: »Ale povedz, prosím ťa, prečo na vašej hviezde vediete vojny? Kto ich zaviňuje? Hádam aj ty máš na tom vinu?«

Dlho civel kráľ na posla, akoby ho bola jeho trúfalá otázka rozhorčila. Nevydržal však ďalej upierať svoj chmúrny pohľad na jasné a nevinné oči cudzinca.

»Si ešte dieťa,« povedal kráľ, »a toto sú veci, ktorým nemôžeš rozumieť. Nik nemá vinu na vojne, prichádza sama ako víchor a blesk, a my všetci, ktorí v nej musíme bojovať, my ju nepodnecujeme, sme iba jej obeťou.«

»Tak teda zomierate ľahko?« pýtal sa mládenec. »Ani u nás doma sa smrti nebojíme, väčšina ľudí umiera ochotne a veľa ich ide na premenu s radosťou, no nik by sa neodvážil usmrtiť iného. Na vašej hviezde je to asi ináč.«

Kráľ potriasol hlavou. »U nás sa síce zabíja často,« povedal, »ale pokladáme to za najťažší zločin. Iba vo vojne sa to dovoľuje, lebo tam nik nezabíja z nenávisti či závisti a pre vlastný prospech; všetci robia iba to, čo od nich požaduje spoločnosť. Ale mýliš sa, ak si myslíš, že zomierajú ľahko. Len sa pozri na tváre našich mŕtvych a uvidíš. Zomierajú ťažko, zomierajú ťažko a nedobrovoľne.«

Mládenec počúval a žasol, aký smutný a ťažký život majú ľudia na tejto hviezde. Bol by mal ešte veľa otázok, ale jasne cítil, že by nikdy nepochopil spojitosť medzi týmito temnými a strašnými vecami, ba ani nepociťoval, že by sa mu veľmi žiadalo porozumieť im. Alebo tieto poľutovaniahodné bytosti patria k nižšej triede, nemajú osvietených bohov a vládnu im démoni, alebo hviezdu stihol zlý osud a pôsobia v nej chyby a omyly. A pozdalo sa mu trápne a kruté naďalej sa kráľa vypytovať a nútiť ho na odpovede a vyznania, ktoré mohli byť iba trpké a pokorujúce. Títo ľudia, ktorí žili v bezútešnom strachu pred smrťou a jednako sa navzájom vo veľkom vraždili, títo ľudia, ktorých tváre mohli vyjadrovať takú nedôstojnú surovosť ako tvár toho sedliaka a taký hlboký a strašný smútok ako kráľova tvár, ho skormucovali, no popritom sa mu videli neobyčajní, ba takmer smiešni, akosi skľučujúco a zahanbujúco smiešni a pochabí.

Jednu otázku si však jednako nevedel odpusiť. Ak tieto úbohé bytosti žili tak zaostalo — oneskorené deti, synovia oneskorenej hviezdy, na ktorej nevládne mier — ak sa život týchto ľudí míňa ako trhavý kŕč a končí sa beznádejným zabíjaním, ak svojich mŕtvych nechávajú ležať na bojiskách, ba azda ich aj požierajú — lebo aj o tom sa hovorilo v niektorých hrôzostrašných rozprávkach z dávnych čias — tak musia mať naporúdzi predtuchu budúcnosti, bohmi zoslaný sen, niečo ako zárodok duše. Inak by bol tento nepekný svet iba nezmyselným omylom.

»Prepáč mi, kráľ,« povedal mládenec zaliečavo, »prepáč mi, ak ti pred odchodom z tvojej pozoruhodnej krajiny položím ešte jednu otázku.«

»Len sa pýtaj,« nabádal ho kráľ; cítil sa s cudzincom neobyčajne dobre. V nejednom ohľade sa mu videl ako citlivý, zrelý a nesmierne veľký duch, v inom však ako dieťa, ktoré treba chrániť a netreba ho brať celkom vážne.

»Cudzí kráľ,« začal vravieť posol, »osmutnel som pri tebe. Prichádzam z inej krajiny a vidím, že veľký vták na streche chrámu mal pravdu: tu u vás je oveľa viac žiaľu, ako som mohol tušiť. Váš život je ako úzkostný sen a neviem, či mu vládnu bohovia, alebo démoni. Vieš, kráľ, u nás sa rozpráva povesť, ktorú som prv pokladal za popletenú rozprávku a číry výmysel; je to povesť, podľa ktorej aj u nás kedysi existovali vojny a vraždy a zúfalstvo. Tie hrôzostrašné slová, ktoré si čítavame už len v starých rozprávkových knihách, naša reč už dávno nemá, znejú nám hrozne a trochu smiešne. Dnes som spoznal, že je to skutočnosť, a vidím, že ty a tvoji ľudia robia a trpia, ako som sa o tom dočítal v strašných dávnovekých povestiach. Ale povedz: necítite v duši, že nekonáte správne? Netúžite po jasných a veselých bohoch, po rozumných a radostných vodcoch a kormidelníkoch? Nikdy sa vám nesníva o inom, krajšom živote, kde nik nechce to, čo by nechceli všetci, kde by panoval rozum a poriadok, kde by sa ľudia k sebe správali žičlivo a ohľaduplne? Nikdy vám nezišlo na um, že by svet mohol byť obšťastňujúcim a hojivým celkom a že by sa ten celok mohol tušiť a uctievať a že by sa mu s láskou mohlo slúžiť? Vari neviete nič o tom, čo u nás nazývame hudbou a bohoslužbou a blaženstvom?«

Kráľ pri tejto reči sklonil hlavu. A keď ju teraz zdvihol, na zmenenej tvári mu ihral úsmev, hoci v očiach mal slzy.

»Krásny chlapec,« riekol kráľ, »neviem, či si dieťa, alebo mudrc, alebo nebodaj boh. Môžem ti povedať, že všetko, o čom hovoríš, poznáme a nosíme v duši. Tušíme šťastie, tušíme slobodu, tušíme bohov. Máme povesť o dávnovekom mudrcovi, ktorý chápal jednotu sveta ako harmonický súzvuk nebeských priestranstiev. Stačí? Možno si blahoslavený z iného sveta, možno si sám bohom, no vedz, že v tvojom srdci niet šťastia, niet moci, niet túžby, ktorá by ako tušenie a odblesk a vzdialený tieň nežila aj v našich srdciach.«

A zrazu sa vzpriamil a mládenec s prekvapením videl na kráľovej tvári zažiariť úsmev jasný sťa ranné zore.

»Choď už,« zvolal na posla, »choď a nechaj nás bojovať a vraždiť! Obmäkčil si mi srdce, pripomenul si mi matku. Dosť, dosť bolo, drahý krásny chlapec! Choď a bež, skôr než sa strhne nová bitka. Budem na teba myslieť, keď potečie krv a vzbĺknu mestá, a budem myslieť na to, že svet je celok, od ktorého sa pre svoju pochabosť a hnev a divosť nevieme odtrhnúť. Zbohom a pozdrav si svoju hviezdu a pozdrav si božstvo so symbolom srdca, z ktorého ujedá vták. Poznám to srdce a dobre poznám aj toho vtáka. A pamätaj, krásny môj priateľu zďaleka, keď si pomyslíš na svojho priateľa, úbohého kráľa, ktorý bojuje vo vojne, tak si na neho nespomeň, ako sedel na lôžku pohrúžený v žiali, ale spomeň si naňho, ako sa so slzami v očiach a s krvou na rukách usmieval!«

Kráľ nezobudil sluhu, ale sám vlastnoručne odhrnul záves, aby cudzinec mohol zo stanu odísť. Mládenec kráčal po pláni s novými myšlienkami, vo večerných zorách konca oblohy videl mesto v plameňoch, prekračoval nebožtíkov a zdochnuté hnijúce kone, kým sa nezotmelo a neprišiel k pohoriu.

Z oblakov sa práve znášal veľký vták, vzal mládenca na krídla a nocou sa vracali nazad, nečujné a mäkko, ako za noci lietajú sovy.
Keď sa mládenec prebudil z nepokojného spánku, ležal v malom chráme v horách, pred chrámom v rosnej tráve stál kôň a erdžal v ústrety dňu. O veľkom vtákovi, o ceste na inú hviezdu, o kráľovi a bojisku posol nevedel nič. Iba v duši mu ostal akýsi tieň, malá skrytá boliestka ako jemný tŕň, tak ako bolieva bezmocný súcit či ako malé nesplnené želanie, ktoré nás trápi v snoch, až napokon stretneme človeka, ktorého sme tajne túžili stretnúť, aby sme mu prejavili lásku, podelili sa s ním o jeho radosť, videli jeho úsmev.
Posol prikročil ku koníkovi a potom celý deň cválal, až prišiel do hlavného mesta ku kráľovi; a ukázalo sa, že naozaj on je ten pravý posol, lebo kráľ ho prijal s pozdravom milosti; dotkol sa mu čela a zvolal: »Tvoje oči prevraveli k môjmu srdcu a srdce mi prisvedčilo. Tvoja prosba sa splnila skôr, ako som ju počul.«

Posol ihneď obdržal kráľovu výsadnú listinu, takže z krajiny mohol vziať toľko kvetov, koľko potreboval. Išli s ním sprievodcovia a poslovia, pripojili sa kone a vozy, a keď sa o niekoľko dní, obíduc pohorie, po rovnej hradskej vrátil do svojej provincie a obce, priviedol kone a mulice, vozy, káry a koše plné krásnych kvetov zo záhrad a skleníkov, ktorých je na severe neúrekom, takže kvetov bolo dosť, či už ovenčiť telá mŕtvych a bohato ozdobiť ich hrobky, alebo, ako to vyžadovala obyčaj, na pamiatku každého mŕtveho zasadiť jeden kvet, jeden krík a jeden ovocný strom. A keď aj mládenec prizdobil a pochoval priateľa a milovaného koňa a pri ich hrobkách zasadil dva kvety, dva kry a dva ovocné stromy, bolesť ustúpila a zmenila sa v tichú radostnú spomienku.

Keď si takto upokojil srdce a vykonal povinnosť, začala sa mu v duši vynárať spomienka na cestu. Poprosil svojich najbližších, aby ho nechali osamote, a deň a noc sedel pod stromom myšlienok a čisto a dôkladne si v pamäti vybavoval obraz všetkého, čo videl na cudzej hviezde. Potom jedného dňa zašiel k starcovi, poprosil ho o tajný rozhovor a všetko mu porozprával.

Starec načúval, zamyslel sa a vzápätí sa spýtal: »PriateIu, videl si všetko na vlastné oči, alebo to bol sen?«

»Neviem,« odvetil mládenec. »Azda to bol sen. Dovoľ mi však niečo povedať. Nemyslím, že by sme mali pripisovať význam tomu, či som skutočnosť poznal vlastnými zmyslami. Zostal vo mne tieň smútku a do šťastia mi z tej hviezdy zavieva studený vietor. Preto sa ťa, ctený starče, spytujem, čo mám robiť.«

»Choď zajtra,« riekol starec, »ešte raz do vrchov na miesto, kde si chrám našiel. Je to neobyčajný boží symbol — nikdy som o takom bohu nepočul, možno je naozaj z inej hviezdy. Alebo je ten chrám a boh veľmi starý, pochádza od našich najstarších predkov z pradávnych čias, keď ešte boli zbrane a strach pred smrťou. Choď, synku, do chrámu, prines tam kvety, med a zaspievaj piesne.«

Mládenec sa poďakoval a poslúchol starcovu radu. Vzal plást dobrého medu, aký sa skraja leta pri prvom rojení zvykne predkladať váženým hosťom, a vzal si so sebou lutnu. V horách našiel miesto, kde vtedy odtrhol modrý zvonček, aj strmý skalistý chodník na vrch, kadiaľ šiel chvíľu peši popri koňovi. Ale ani miesto, na ktorom mal stáť chrám, ani chrám, ani čierny obetný kameň, drevené stĺpy, strechu a čierneho vtáka na streche nenašiel — ani v ten deň, ani na druhý deň; nik mu o chráme, aký spomínal, nevedel nič povedať.

Vrátil sa domov, a keď šiel okolo svätyne láskavej spomienky, vošiel dnu, položil tam med, zahral na lutne a zaspieval. Odporúčal božstvu do láskavej spomienky svoj sen, chrám i vtáka, úbohého sedliaka i mŕtvych na bojisku, najväčšmi však kráľa a jeho vojenský stan. Keď sa mu uľavilo, šiel domov, v spálni zavesil na stenu symbol jednoty sveta, v hlbokom spánku si odpočinul zo všetkého, čo v ten deň prežil, a ráno začal pomáhať susedom, ktorí v záhradách a na poliach so spevom zahladzovali posledné stopy po zemetrasení.

Hermann Hesse
Podivuhodne posolstvo z inej hviezdy
(1915)
 

 

 

Pokud se vám tento článek líbil, přidejte jej na

 

[Akt. známka: 5,00 / Počet hlasů: 1] 1 2 3 4 5
Celý článek | Zpět | Komentářů: 1 | Informační e-mailVytisknout článek


Komentovat článek     

Pro přidávání komentářů musíte být čtenář registrovaný a přihlášený a mít nastavený odběr info-mailů.


 

NAHORU | Hlavní stránka

kulatý roh  Přihlášený čtenářkulatý roh

Uživatelské jméno:

Heslo:




Registrace nového čtenáře!


kulatý roh  Aktualitykulatý roh
13. 11. 2019:

Tereza Spencerová: "Moralesova demise přišla pouhý týden poté, co zamítl německému koncernu těžbu lithia s tím, že lithium „patří bolivijskému lidu“… západní a prozápadní mainstream mezitím dál odmítá nazývat puč pučem, očividně podle pravidla, že co je dobré pro Západ, nikdy pučem nemůže být…"

Celý článek...


13. 11. 2019:

Advokát Jaroslav Ortman: "Jestli odkazem listopadu 89 má být, že neuznáváme svobodné volby, že neuznáváme vítěze voleb a že mají odstoupit pod tlakem ulice, tak potom organizátorům nejde o listopad. Pak jim jde v podstatě o revoluční únor 1948, kdy ulice diktovala a vytvářela akční výbory Národní fronty, zavírala lidi, svrhávala je z funkcí, advokáty vyhazovala z Advokátní komory. To je pro mě naprosto nepřijatelné a tyhle metody neuznávám. A tvrdím, že je to faleš, faleš, faleš, a pokud někdo vyzývá k takovým krokům, tak patří buď do blázince, nebo by se nad jeho výzvami měly zamyslet orgány činné v trestním řízení."

Celý článek...


05. 11. 2019:

Nekorektní blog Petra Kubáče: "klimatický summit" se stěhuje potřetí, tentokrát do Madridu. Ve Španělsku protesty nehrozí, protože v tomto "demokratickém" státě dostanete za pořádání referenda víc než v Jižní Americe za terorismus a vraždy. Takže letecké palivo přece jen bude spáleno. Pozoruhodná je situace Grety Thurnbergové, protože plout na plachetinici (i miliardářské kevlarové) Atlantikem do Evropy v listopadu je poukázka na smrt v bouři. Proto bude zlý skřítek šetřit CO2 tak, že přijme španělskou pomoc a pojede jejich velkou, železnou (patrně vojenskou) lodí s táákhle velkým naftovým motorem běžícím nepřetžitě během celé (více než) týden trvající cesty...

Celý článek...


01. 11. 2019:

Neviditelný pes: Pirátka Krausová se schází s trestně stíhaným šéfem reklamky JCDecaux Tenzerem, přičemž pirát Michálek se snaží svoji přítelkyni z maléru vytáhnout, což je zcela pochopitelné, důvody jsou zcela jasné, a odskákat to má z důvodů ne zcela pochopitelných Mikuláš Ferjenčík. Takto je to řečeno jazykem prostým.
Akutní případy Piráti zpravidla řeší bonzováním v Bruselu, ale v tomto případě to nepůjde. Musí si to vyřešit sami. Na to mají transparentní celopirátskou diskusi. Božínku… oni mají štěstí, že takové blbosti jsou mimo rozlišovací schopnost lidí, kteří chodí do práce, mají rodinu, řeší děti a složenky a na luštění ptydepe nemají čas. Aférku Krausové a Michálka a Tenzera nebudou voliči vnímat. Tu vnímají ti, kdo je nevolí, stejně to fungue s Babišem...

Celý článek...


31. 10. 2019:

Zástupce ombudsmanky Stanislav Křeček: "Co dříve řekl učitel, nebo jiná obecně vážená osobnost, bylo bráno jako jisté měřítko hodnot, obecného vkusu a morálky. Kdo je dnes takovou osobností? Považuje se za ni každý a nazývá se to svobodou. Jsem vždy spíše pobaven, kolik ústavních právníků a politologů se objeví na sociálních sítích v souvislosti s jakýmkoliv právním nebo politickým problémem. Oni neříkají svůj názor, což by jistě bylo možné a vhodné, ale soudí jiné za to, že nesdílejí jejich představu o věci...
...poněkud přehlížíme tu část nenávistných projevů, které signalizují vážnější problémy ve společnosti. Sociální rozdíly nás mohou více ohrozit než nějaké výkřiky omezených hlupáků... Stovky milionů lidí žijí v naprosté chudobě, zatímco pár desítek miliardářů neví, kam s penězi...
"

Celý článek...


28. 10. 2019:

Hudebník Petr Štěpánek: "Bé bé bé, nepozvali nás na Hrad. Bů bů, to se řekneee! Jeden by i zaplakal. Už ale nedodávají, že kdyby je pozvali, pozvání by teatrálně odmítali, případně by zase ze slavnostního aktu demonstrativně odcházeli. Že, Mirko Stojedničko?" ...

Celý článek...


19. 10. 2019:

Komentátor Tomáš Vyoral: "Když se neznámá paní vyjádří na internetu vůči ilegálním imigrantům, nejvyšší státní zůstupce Pavel Zeman je pobouřen a angažuje se. Zatímco když starosta Řeporyjí Pavel Novotný opakovaně na internetu i jinde vyzývá a volá po smrti svých politických oponentů – konkrétních lidí, k močení na jejich hroby a bůhví k čemu, tak soudruh Zeman mlčí. Není hate speech jako hate speech..."

Celý článek...




WebArchiv - archiv českého webu        optimalizace PageRank.cz       Bělehrad.Cz      Výrobky z konopí a bio bavlny - URBANSHOP     

Tento web byl vytvořen prostřednictvím phpRS v2.8.2RC8 - redakčního systému napsaného v PHP jazyce.
Aby bylo legislativě EU učiněno zadost, vezměte na vědomí, že tento web využívá cookies, jako naprostá většina všech stránek na internetu. Dalším používáním webu s jejich využitím souhlasíte.

Redakce neodpovídá za obsah článků, komentářů ke článkům a diskusí ve Fóru,
které vyjadřují názory autorů a nemusí se vždy shodovat s názorem redakce.
Pro zpoplatněné weby platí zákaz přebírání článků z Jitřní země!