Profesor Lenský zvykol na prednáškach rozprávať:“ Keď chytajú opice, vyrežú do kokosového orecha otvor, a dovnútra nasypú potravu. Otvor je taký úzky, že cez ňu prejde len otvorená ruka opice. Keď sa chce zmocniť úlovku v orechu a nedokáže svoju zavretú ruku vytiahnuť von, drží sa svojej istoty, nedokáže pustiť svoje „cennosti“, lovci ju chytia a tak príde o život. Ako je to s človekom?. Keď sa nevzdá toho čo má a čo ho blokuje, uzatvára, nepustí sa svojich domnelých istôt, neotvorí ruku a srdce, vyberá si cestu úpadku, degradácie.“

Keď sa zriekne obmedzujúcich pravidiel a zbaví sa pripútanosti, môže sa rozvinúť, postúpiť z pozície životnosti ďalej. Schopnosť zrieknutia sa oslobodzuje a zapína funkcie omladzovania. Preto Ježiš vyzýva k láske nielen k blížnym, ale aj k nepriateľom. Preto zdôrazňuje potrebu odpúšťať našim vinníkom. Keď nebude odmietania, nebudú strádania. Lao Ć poukazuje na to ako slabé víťazí nad silným, mäkké nad tvrdým, ako oprostenie sa od žiadostí a túžob predlžuje fázu života TAO.

Z pohľadu kontaktnosti je potrebné nepripútať sa, dať prednosť priamemu poznávaniu, pred vytváraním veľkého objemu intelektuálnych poznatkov, skúseností. Človek premýľajúci odchádza z kontaktu, uzatvára sa. Ak si všimneme niekoho kto hlboko premýšľa, je zamyslený, nebude svoje okolie, podľa intenzity uzavretia sa do svojho vnútra, vnímať. Stráca kontakt s okolím. Zapína reflexívne procesy jinového typu, ukladania a skracuje procesy mladosti, aktivity. Podobne ako pri plači. Premýšľajúci človek akoby potichu plakal, zmäkčuje vnútorné väzby, spracováva ich, a pritom odchádza z kontaktu. Keď strácame kontaktnosť, naše vnútorné procesy reagujú, formujú sa. Takýto človek cíti potrebu neustále hľadať príčiny, prečo sa to a to vyvinulo práve takto, kto je čomu na vine, potrebuje overovať fakty, dôvody, vyžaduje dôkazy, neustále vytvára myšlienkové konštrukcie. To je prekážkou fázy otvorenia Jang, kontaktnosti. Kontaktnosť je potrebná na rozvoj adaptačných funkcií, omladenie organizmu, a získanie schopnosti nadšenia, entuziazmu. Tak ako sú deti kontaktné, dokážu sa tešiť, žasnúť, cítiť oduševnenie. Ježiš ich nie náhodou dáva za vzor dospelým.

Zvýhodnenie intelektuálneho poznávania zabíja emócie človeka. Slúžením podvojnému, porovnávaciemu intelektu sa človek upína k výsledkom, cieľom. Prestáva cítiť radosť zo samotnej činnosti, z práce. Pracuje, koná len pre výsledky. Proces sprevádzajúci jeho činnosť sa stáva len povinnosťou, stratou času. V podstate odmieta prácu, zaujíma sa len o výsledok a odmenu.

Svoje aktivity vykonáva bez záujmu a mechanicky. Stráca schopnosť cítiť šťastie, záujem, oduševnenosť.

Kontaktnosť smerom von, strácajú aj ľudia intenzívne zaoberajúci sa vedou, logikou, technikou, vytvárajúci teórie, koncepcie, pravidlá. Sú vyzbrojení silou lineárneho intelektu, rozdvojujúcou všetko s čím prídu do styku. S takou vernosťou slúžia zákonom podvojnosti, že akýkoľvek návrh, konštrukciu, názor ktorý sa nezmestí do hraníc jeho pravidiel budú odmietať intenzívne, podráždene, agresívne. Pritom zdravie slabne, životné sily vysýchajú.

Premýšľajúci človek je opakom vnímajúceho, človeka. Ten prvý potrebuje dokazovať, hľadať príčiny, overovať. Preveruje lebo nedôveruje. Všetko podriaďuje svojej logike a riešenia hľadá metódou analógií. Nové informácie filtruje na základe starých skúseností, starých analógií. Človek vnímajúci, naturálny, ktorý poznatky spracováva orgánmi priameho poznávania, je dôverujúci, nepotrebuje dokazovanie. Odpovede nehľadá na základe analógie. Nehľadá príčinno – následné vzťahy. Keď takýto človek neuspeje na jednom mieste, namiesto výčitiek, ide ďalej. Obchádza prekážky, adaptuje sa na zmenu vonkajšej situácie.

Stopercentnú kontaktnosť nazvali v náboženstvách vierou. Veriaci človek rovnako prijíma dobré aj zlé, s pokorou a zmierením. Nepotrebuje dokazovať, to patrí do kompetencie intelektu. Situáciu nebude riešiť na báze umu, ale svojej viery, kontaktnosti. Preto bude prosperovať, rozvíjať sa, nestavia vnútorné prekážky, mantinely, napriek vonkajším neprajným okolnostiam, skromným podmienkam. Učenie Ježiša smeruje na stranu obrovskej kontaktnosti, mysleniu jangového typu .

Zákony myslenia dvoch zrkadlových typov myslenia sú si navzájom opačné. Každý z foriem umu má svoje pravidlá. Obe sú dvojpolárne, ale kým západný systém je egoistický, tak východný je altruistický. Človek tieto pravidlá používa inštinktívne ako samo sebou dané, automaticky. Považuje ich za prirodzené. Sú východiskami pre myslenie, rozhodovanie. Sú prizmou, cez ktorú nazeráme na svet, a ktoré zafarbuje neutrálnu skutočnosť.

Aké sú zákony týchto vzťahov budeme analyzovať nabudúce.