Tá istá situácia, ten istý problém, sa javí z každého z dvoch uhlov pohľadu úplne v inom svetle. Spôsob videnia situácie, spôsob myslenia sa týka každej oblasti ľudskej činnosti. Sprevádza človeka v historickom pláne ako aj v individuálnom živote.

Miera lineárneho podvojného myslenia má svoje hranice. Tak ako sa nasycujú fázové stavy Makrokozmu, narastá aj miera fázových stavov každého človeka. : po fáze aktivity zákonite nastupuje fáza pasivity, bdenie nasleduje spánok, po dni prichádza noc. Dosiahnutím hranici danej fázy, sa jej možnosti vyčerpajú. Na hranici mieri stavu, v tomto prípade myslenia, nastáva konfliktnosť. Nebadane, skryte. Konfliktnosť smerom von sa objavuje keď sa napríklad nevieme s niekým dohodnúť, prijať že on má iný pohľad na situáciu, ale ho odmietame pre odlišnosť. Keď máme pocit že nám ublížili, že konali nespravodlivo. Riešenie problému presadzovaním svojho pohľadu, snahou o víťazstvo v spore, podčinením okolia pod seba je násilím. Riešenie bojovaním bude mať za následok zúženie životného priestoru, pričom sa schopnosti tešiť sa, byť nadšený strácajú. Z pozície života prehrávame. Naše procesy jangového typu vysýchajú. Z hľadiska dvojpolárneho umu však niet iného riešenia, len bojovať, vnútiť svoje hranice okoliu a zužovať možnosti svojho stavu. Konflikt daného stavu sa však prostriedkami toho istého stavu riešiť nedá. Ak druhý je vinný, nám ublížili a my odprosíme, priznáme chybu alebo sa ospravedlníme, tak naše funkčné parametre neobmedzíme, nezapracuje fáza odmietania. To však z pozície danej fázy nebude mať logiku. Pre západný intelekt, silné Ego, je to neprijateľný postup. Takéto riešenie patrí k inému spôsobu nazerania – východného typu a umožňuje rozšíriť životné parametre, postúpiť, rozvinúť sa.

V prípade dosiahnutia vnútornej hranice, keď ochorieme, strácame vitalitu, organizmus začína degradovať, sme v konflikte sami so sebou. Lineárny um hľadá riešenie ukončiť trápenie, prijímaním prostriedkov zvonka. Môžu mať formu liekov, pôsobenia liečiteľov, masérov, homeopatov, špecialistov, prostriedkov na očistenie organizmu ap. Očakávanie riešenia zvonka však vnútornú konfliktnosť nevyrieši. Pokiaľ nezmeníme svoj stav, každý vonkajší prostriedok ho bude len posilňovať. Zmenu, progres, ozdravenie, nastolí jedine rozvíjanie sa smerom zvnútra, predovšetkým zmena spôsobu myslenia. Zdanlivo nelogické riešenia, z pozície intelektu jinového typu, umožnia nový chod, prechod do nového stavu , kde sa patológie automaticky strácajú. Tak sa stráca konfliktnosť , staneme sa kontaktnými, s opätovnou radosťou zo života, bez zdanlivej príčiny. Telo sa začne zbavovať toxínov, nadváhy, usadenín ap., organizmus sa akoby zázračne a mimochodom spontánne uzdravoval. V prípade ak zotrvávame na starých schémach myslenia, pevne sa držíme svojho stavu, ktorý sme vyčerpali nebude obnovy, znovuzrodenia. Človek zostáva vnútorne prázdnym, bez emócií, s mechanickým charakterom. Kto neprijme rovnaký spôsob konštruovania, na rovnakých pravidlách, bude zlý, neschopný, hlúpy, nerozvinutý atď. Svet bude polarizovať na : dobrý a spravodlivý – tých ktorý ho potvrdzujú a zlý, nespravodlivý – tých ktorí s ním nesúhlasia. V charaktere začne prevládať skepsa, nedôvera apatia, irónia, silnie potreba dokazovať a potvrdzovať logičnosť svojho jednania.

Lineárny podvojný intelekt sa živí cennosťami a stavaním hierarchií. Vážime a ceníme si to čo vlastníme, to po čom túžime, čo je cieľom našich snažení. To čo patrí iným, čo si vážia iní, pre nás nie je dôležité. Starosti si robíme predovšetkým o seba a o svoje istoty, až na ďalšom mieste sú iní a ich potreby. Na západe sme citlivý k sebe a necitlivý k iným. Dominuje egocentrizmus ako charakterová vlastnosť.
Vyjadrené symbolicky: + + = +
                     potvrdenie seba je dobré

Opakom je prechod do antagonistickej fázy v ktorej : + - = +
                                                           potvrdenie iných je dobré

Tu sa stávame citlivými k iným, staráme sa predovšetkým o druhých. oni sú na prvom mieste. Vzniká pocit jednoty. Je to prirodzený stav jednoduchých ľudí, ktorí sú priateľský a väčšinou žijú v tvrdých podmienkach drsnej prírody. Z ich povahy vyplýva dôverčivosť, vítajú aj cudzích ako hostí. Milujú nielen svojich blížnych. O tomto stave v oblasti sociálnych vzťahov rozprával Kristus keď hovoril: „Modlite sa za svojich nepriateľov a blahoslavte tých čo vás nenávidia.“

Keď sa dokážeme vzdať vo svojom vnútri toho čo považujeme za svoje istoty, čo sú naše cennosti, vykročíme smerom k zvýšeniu svojej životaschopnosti. Objaví sa pocit ľahkosti, zapnú sa fyziologické procesy na omladzovanie, človek sa stáva kontaktným. Schopnosť zrieknutia sa svojich hierarchií a pomyslených hodnôt, vytvára podmienky pre alternatívne myslenie. Obrátením hierarchie niečo strácame a niečo iné získame. Dialektika funguje naturálne, automaticky. Ak sa zriekame niečoho, na druhej strane niečo iné získavame. Pokiaľ sa však držíme svojich cenností, máme pred sebou ciele, ktoré chceme dosiahnuť, robíme si starosti o seba, automaticky strácame možnosti fyziológie na stranu otvorenia, emócie, obmedzujeme si funkcie a vlastnosti. Postupne sa potápa hlbšie a hlbšie, ako človek ktorý si naložil do svojho člna vzácne poklady a nevie ich hodiť cez palubu, napriek tomu že ho ťahajú ku dnu.

Udržovaním diktatúry jednej logiky v myslení a vytváraní hierarchií pôsobíme na vnútorné fyziologické procesy. Degradujeme sa na mechanické bytosti naháňajúce sa z jedného bodu do ďalšieho. Naše stimulátory sa vypínajú v momente dosiahnutia cieľa, preto pre zachovanie stimulácie zákonite hľadáme ďalšie ciele a cennosti.

Altruistickí, jednoduchí ľudia na strane kontaktnosti, inštinktívnym zriekaním sa výhod pre seba, na druhej strane získavajú, obohacujú sa. Ak sa pustíme starého, objaví sa nové, netušené, zásadne odlišné od starého, navyknutého.

Kedy budeme v rovnováhe, zdravý, výkonný? Pokiaľ dokážeme prelievať svoje vlastnosti a meniť svoje funkcie podľa vonkajšej situácie. Preto učí Východ adaptovať sa na vonkajšiu zmenu vo svojom vnútri. A to nielen svojim telom, vnútornými orgánmi, zrakom, čuchom, hmatom, atď. Ale aj svojim svetonázorom, pravidlami myslenia. Ak dokážeme vchádzať do čistých stavoch bez prímesí, a preliať svoju radosť, záujem, potešenie, entuziazmus z jednej fázy so druhej, budeme zdraví. Pri tréningu Qi to znamená, že stimulujeme prednú jinovú stranu tela bez toho aby sme zapájali zadnú. Objavuje sa pocit blaženosti, ktoré rozširujem do celého tela. Pri otvorení sa, vo fáze jang stimulujeme zadnú stranu tela bez toho aby sme zapojili prednú stranu a vzniká čistý stav kontaktnosti s pocitom šťastia ľahkosti a radosti. To sa učia žiaci už na prvých lekciách.

Z hľadiska svetonázoru, myslenia platí ten istý princíp. Je potrebné vedieť plasticky, pružne sa preliať z jedného stavu do druhého, bez prímesí. Bez toho aby sme súčasne skákali z jedného do druhého. Aby sme neboli pripútaní k jednému stavu - dvojplárneho lineárneho myslenia. Potom dokážeme s radosťou sa pozrieť na veci z viacerých uhlov pohľadu a prijímať aj opačný spôsob nazerania. Schopnosť prijímať rôznorodé uhly pohľadu / každý má pravdu z hľadiska svojho stavu/ bez odmietania nebude zužovať životný priestor. Každé odmietanie zužuje, obmedzuje. Tam kde ho niet, tam je prijímanie, tam sa tešíme zo samotného procesu, z činnosti, z kontaktu s vonkajším svetom v v každej podobe. Može to byť práca, stretnutie s ľuďmi, či iná aktivita. V Zen Buddhizme je v popredí samotný proces a nie výsledok. Kto je upriamený na výsledky, pre toho je vykonávanie činnosti, samotná práca len marením času. Odmieta samotnú činnosť, proces, a šťastie, naplnenie hľadá vo výsledkoch. Život však plynie každú chvíľu a výsledky sú len z času na čas. Takýto človek robí vždy len pre kompenzáciu, odmenu. Tam niet šťastia, činorodosti a nadšenia, len mechanický charakter.