Tento status seba (Ja - ega) rozpúšťa vnímanie života. Pri statuse je človek zameraný len na seba, na svoju obhajobu, sebazáchovu či svoje presvedčenia (viera) a nie na počúvanie a vnímanie života. Rozpor znamená nespoznanie sa - je to výzva, dar – je to zostávanie v JA. Asi ide iba a len o pokoru. Aby nastalo vnímanie, že všetko je pre môj prospech treba pokoru, čo je stav mysle neviem. Stav neviem prichádza pochopením klamu tohto sveta - všetkým foriem a úrovní viery (presvedčení, povier, záverov), v ktorých hľadáme istotu. Akýkoľvek záver je na vlastnú škodu a ničí daľšie skúmanie, ničí ďalší pohyb, uzatvára myseľ. Chceme niečo, čo stále pretrváva, na čo by sme sa upli. Istota neexistuje, život sa stále mení a plynie. V tom je krása smrti, ktorá je neoddeliteľná od života. Neistota je ako prijatie smrti - v zmysle konca - ako znovuzrodenie, nový začiatok. Asi je to koniec strachu v zmysle nehľadania istoty a schopnosť žitia prítomnosťou - ukončovanie strachu myslenia o budúcnosti.

Ego vie, viera vie, záver vie. Pokora smeruje k neviem. Kde začína pokora, ego stráca moc. Pokora je stav neviem a to je vtedy, ak sa človek učí od každého a všetkého. Akákoľvek forma autority toto zničí, lebo dôležitejšou sa stane pseudopravda vodcu či systému ako vnímanie života. Akékoľvek forma nasledovania nejakej formy autority - gurua, náboženstva či náuk s ich ideálmi a cestou k pravde je koniec vnímania života, učenia sa, lebo všetko je už predložené, už sa to iba dosahuje. Pravda asi nemá cestu, lebo potom sa myseľ orientuje na dosahovanie ponúkaného ideálu cesty a uniká jej tak vnímanie, pozorovanie a učenie sa od života. Pravda je ukrytá hlboko vo vnútri človeka, teda hodnotu má asi len prejav psýchy - iba to, čo je teraz, také aké to je. Z tohto hlbokého sebapoznania pravdepodobne vzniká živé ticho. Premena psyché prichádza vnímaním toho bez mysle, s prijatím a žitím s tým a nie dosahovaním opaku. Dosahovanie opaku - ten výsledok - je iba poupravené to pôvodné, teda vlastne je to to isté. Iba vnímať bez posudzovania, ospravedlňovania, vždy na novo, bez vzpomienok na to aké to bolo predtým, lebo štruktúra Ja sa vždy mení, bez menovania toho, iba číra pozornosť, to je stav vnímania bez mysle. Ak je iba skutočnosť bez ideálu opaku, v tomto vnímaní sa to premiena samo. Musí chýbať entita, ktorá dosahuje, lebo táto entita je podmienená - nespoznaná a tak všetko k čomu príde bude iba ďalšie sebapremietnutie svojej túžby, viery, kontaminovanej polopravdy a podmienenia. Ak sa dosahuje opak, tak sa bráni vnímaniu toho, lebo sa pohybuje človek od toho.

Život sa myslí ako jeden jediný celok, vnímať duchovno v normálnom živote. Do života patrí obzvlášť: osoby s ich prejavmi pre mňa, vnímanie kvality vzťahov, svoje reakcie, slová, motívy, krása prírody. Podobné sa priťahuje čo je zrkadlo; čo je dnu - to je von; človek je ľudstvom. Ide o pohyb, t.j. mať najprv a možno i potom totálny záujem a nezostávať v ničom a nikom; pochybovať. Zdá sa, že vesmír sám nás usmerňuje, či už prostredníctvom niekoho alebo niečoho a ak sa vychýlime tak nás vyrovnáva späť a naše lipnutie na nefunkčnom – to je tá bolesť, rozpor a konflikt. Stačí načúvať a vnímať? Nezaplietať sa do toho, čo nemá význam? Ozaj neviem, určite to nie je všetko, ale je to základ asi. V podstate všetko je pravda. Ale iba až vtedy, ak sa zistí, že všetko je klam. Ide o uhoľ pohľadu, ktorý prekročil slová. Ide o vnímanie pravdy v klame.

Alebo je to akosi viac či menej inak a určite to tak i bude.